Všetko začalo tým, že Filip musel zrušiť jeden zájazd s CK Rokošport z rodinných dôvodov a rozmýšľal, že keď už má niečo zaplatené a nemôže tam ísť, presunie sa na iný zájazd. Spolu sme hľadali, čo by časovo a cenovo približne sedelo a našli sme posledný tohtoročný zájazd, takú „oddychovku“ – Adršpašské skaly a Krkonoše na tri dni. Zapáčilo sa nám to a tak som sa prihlásila aj ja. Potom sme sa dozvedeli, že ide aj Ľuboš.

Z Bratislavy nás vyzdvihol Maťo 7.11. o 01:30 na tradičnej ČS OMV (pre tých, ktorí nevedia – čerpacia stanica OMV pri Auparku). Autobus vyrážal z Prievidze, v Trenčíne sme sa stretli, prestúpili do autobusu a mohli sme vyraziť smer ČR.
Cesta ubiehala rýchlo, poniektorí si aj pospali, niektorí len podriemkavali počúvajúc tóny ruských piesní. Okolo desiatej hodiny doobeda sme zastali na parkovisku pred Adršpašskými skalami. Bolo zamračené a začínalo popŕchať, no nám to ani tak moc nevadilo, každý chcel to skalné kráľovstvo vidieť.
Celý areál zahŕňa Adršpašké a Teplické skaly. Oblasť bola v prvohorách tektonickou zníženinou. V druhohorách sa do oblasti dostalo more, na ktorého dne sa ukladali mohutné vrstvy piesku, váhou a chemickými procesmi sa zrná piesku spojili a vznikol pieskovec. V treťohorách more ustúpilo a zostali len kvádrové pieskovce – najodolnejšie vrstvy, ktoré odolali erózií. Tie dnes tvoria krajinné dominanty – stolové hory, plošiny a skalné mestá (viac na Adršpach).
Spolu so vstupenkou dostanete aj plánik s vyznačenými trasami ako aj popisom „skalných útvarov“, ktoré po ceste uvidíte. My sme si zvolili trasu po Zelenej značke. Je to kratšia trasa, no je na nej možné vidieť to najzaujímavejšie. Spomeniem len pár skalných obrov: Milenci, Starosta a Starostová, Džbán, Cukrová homola, Rukavica, Dvojčatá, Myšia diera a pod. (odporúčam „Maťovu story“ o Myšej diere 🙂 Trasu sme prešli asi za dve hodiny – pomaličky, so zastávkami na fotenie. Veru bolo sa na čo pozerať.
Po výdatnom obede nasledoval presun do Krkonôš do Malej Úpy, kde sme boli ubytovaní v bývalej obecnej škole. Po večeri sa rozprúdila Maťom organizovaná žúrka, ktorá skončila neskoro v noci.
Druhý deň nás zobudilo ešte zamračenejšie nebo a dážď. Ale vyrazili sme. V dobrej nálade, že za hodinu sa už určite vyjasní. Pokiaľ chcete v Čechách absolvovať túru, Vaše nohy si musia odtrpieť kus cesty po asfaltkách, čo už. Takto aj naša túra začínala po asfaltke do Veľkej Úpy, ďalej na hraničný prechod ČR – Poľsko a následne hore na hrebeň Krkonôš. Tu sme konečne nastúpili na lesný chodník, ktorý kopíruje hraničnú čiaru. Našou prvou prestávkou bola „bouda“ Jelenka. Tu sme sa ako tak osušili, zohriali, napili a zajedli si a mohli sme pokračovať smerom nahor. Na naše veľké počudovanie pršať samozrejme neprestalo, hmla bola čím ďalej väčšia, ale výškové metre sme zdolávali pomerne ľahko. Mňa osobne trošku zarazili lesné chodníčky budované na spôsob schodov. Ani som nemala pocit, že ideme do kopca, skôr mi to pripadalo ako nekonečné schodište. Trošku sa mi to zdalo zvláštne, fakt mi to tam nesedelo. Minuli sme pásmo lesa a stúpali sme obklopení kosodrevinou. Cestou sme míňali vyhliadkovú plošinku, z ktorej bol neskutočný výhľad – samá hmla – napravo, naľavo, na sever, aj na juh – všade. Ani neviem ako a kedy, ocitli sme sa na vydláždenej kamennej ceste, ktorá vedie na Snežku z Poľska. Po tejto ceste sme po pár zatáčkach dorazili na vrchol (1602 m n.m.), no keby mi to nepovedali, ani by som si to nevšimla, toľko tam bolo hmly. Ale boli sme na najvyššom vrchu ČR a ten pocit nepokazí ani počasie. Vrcholové foto aj so slovenskou vlajkou a potom rýchlo aspoň nachvíľu do sucha do „Polskej boudy“. Výlet na Snežku bol naplánovaný ako okruh, čiže inou cestou späť. No pár do nitky premočených rebelov sa rozhodlo vrátiť tou istou cestou. Ostatní cestu zokruhovali a po ceste sa zastavili ešte v dvoch boudách, občerstviť sa.
Aj druhý večer sme pokračovali zábavou. No najprv prišla na rad tombola. A nie hocijaká. Pravidlá dovoľovali vymeniť si výhru z hocikým iným, pokiaľ výherca poznal meno toho, z ktorým chcel výmenu uskutočniť. A tak to bola ešte väčšia zábava. Ceny v tombole boli naozaj rôznorodé, počnúc sladkosťami, cez slaninku, pivko, ruskú vodku, leporelo či magnetku Adršpašských skál, mapy, čistiacu sadu na topánky (priznám sa, že som po nej poškuľovala už od začiatku a nakoniec sa mi ju aj podarilo vymeniť, takže odvtedy máme čisté topánky 🙂 končiac top cenou, ktorou bola „armádna“ bunda, ktorú venovala Zuzka.
Posledný deň po raňajkách a odubytovaní sa, pokračovala naša cesta do Špindlerovho mlýna. Autobus nás vysadil a pokračoval do Harachova, kam sme mali dôjsť nakoniec aj my. Tak sme sa teda vybrali hore tokom rieky Labe až k jej samotnému prameňu. Počasie sa tento deň umúdrilo a vykuklo aj slniečko. Cesta sa najprv vinula po rovinke lesíkom. Potom začala mierne stúpať, až sme sa dostali nad les. Tu to už viac pripomínalo vyššie pohorie, strmšie stúpanie, skalnatý chodník, menej stromov, viac kosodreviny, výhľady do údolia… chodník nás doviedol až k „Labskej boude“ – megalomanskej stavbe, ktorá je momentálne viac v rozpade ako funkčná. Najmä reštaurácia nás veľmi nemilo prekvapila. Jeden ohundraný čašník, ktorý na väčšinu našich požiadaviek odpovedal: „Nemáme!“ alebo „Není!“ Čo už, prišli sme mimo sezóny. Asi päť minút od Labskej boudy je práve spomínaný prameň Labe. Po „výdatnom obede“ sme pokračovali smer Harachov. Zastavili sme sa ešte pri Mumlavskom vodopáde, je to najväčší vodopád v ČR, a to už sme boli skoro na konci túry. Ešte jedno pivko na záver a za 15 minút sme boli v Harachove, kde nás náš autobus skutočne čakal a mohli sme vyraziť na cestu domov.
Počasie nám síce nevyšlo najkrajšie, ale aj tak to bol skvelý výlet na konci sezóny a my sme sa dohodli, že si ho opäť o rok zopakujeme, dúfajúc, že tento krát bude výhľad zo Snežky o čosi zaujímavejší.

„Nech žije Krakonoš!“ 🙂

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!