Západná stena Lomnického štítu je jednou z najkrajších stien na akých Vám v Tatrách môže spočinúť zrak. Stojac pod touto masou kompaktnej žuly v sebe objaví pokoru snáď každý smrteľník. Stránky kníh, časopisov a internetových blogov sú plné zápiskov a fotiek cesty, ktorá presne stredom pretína Západnú Lomnicu. Hokejka má svoje pevné miesto v histórii nášho horolezectva a napriek tomu, že dnes už zďaleka nejde o tak cenený výkon ako tomu bolo v minulosti, stále ponúka úžasné dobrodružstvo a skutočne krásne a rozmanité lezenie v dokonalej stene. Pritiahla k sebe aj mňa a tak mám teraz možnosť zdieľať svoje dojmy a pár fotiek. Vitajte v Hokejke.

Spôsobov, ako sa dostať k nástupu do cesty je viacero. My sme zvolili trasu z Lomnického sedla, do ktorého sme sa pohodlne vyviezli prvou rannou lanovkou. Po výstupe z lanovky sme sa dali smerom na hrebeň a stúpali smerom k vrcholu Lomnického Štítu cca 5 minút. Potom sme uhli doľava na samotnú hranu hrebeňa a našli kamennými mužíkmi označenú ferratu, ktorou sme zostúpili do Térryho kuloáru. Ferrata je dobre zaistená, ide o reťaze a nejaké tie kramle. Skúsenosti s pohybom v podobnom teréne sú potrebné. Kuloárom sme potom vystúpali popod západnú stenu až k nástupu do cesty.

Všetky štandy cesty tvoria bezchybne osadené lepené borháky a ako postupové istenia sú natlčené staršie, ale poväčšine pomerne masívne skoby. Celá cesta sa dá vyliezť na cca 10 expreskách, pokiaľ Vám nevadia dlhšie odlezy (do cca 10 metrov, miestami možno viac). Ja som toho veľa nevyzakladal, nakoľko v teréne do 5+ bolo možné sa pohybovať rýchlo a plynule, pričom doisťovanie cesty by nás len zbytočne zdržalo. Kto sa ale necíti v dlhších odlezoch úplne ako doma, má dostatočné možnosti zakladať vlastné istenie. Založiť sa dajú friendy od veľkosti cca 1 do 4 a určite sa nájde využitie aj pre vklinence.

V ceste sú za „kľúčove“ označované celkovo tri miesta. Prvým je traverz, ktorý začína trochu exponovanejším krokom do steny. Pokým je skala suchá, nemôže pre bežného lezca toto miesto znamenať problém. Horšie by to zrejme bolo za mokra, ale keďže sme liezli za dokonalých podmienok miesto som si sotva všimol. Expozícia je počas celého výstupu úchvatná. Kedykoľvek sa poobzeráte, vidíte hlboko pod sebou kuloár a vôkol seba panorámu tatranských štítov. Za druhé kľúčové miesto sa považuje menší stropový previs, v ktorom sú ale všade veľké chyty. Platí o ňom teda to isté, čo je písané vyššie. Pohybovo je to veľmi vďačný úsek cesty a lezenie v ňom je čistá slasť.

Práve tretie miesto z troch spomínaných, nachádzajúce sa v 8. (predposlednej) dĺžke je skutočne kľúčové. Tu je naozaj potrebné liezť. Ide o pár krokov v miernom previse so zlými nohami cez bočák a pár menších chytov. Ak by bolo miesto 15 metrov nad zemou niekde na skalke, asi by sa nad ním nikto moc nepozastavoval. V 8. dĺžke západnej steny je to ale trošku iná káva. Obtiažnosť by som prirovnal k ceste Žiarska na Hrádku, teda tvrdších 6+. Nutné však jedným dychom dodať, že aj človek ktorý nie je po lezeckej stránke dostatočne zdatný na čistý prelez si v tomto mieste poradí. Táto časť je veľmi dobre preistená a dá sa teda preliezť technicky. Stačí zapínať jednu expresku za druhou a potiahnuť sa na nich hore. Síce som to týmto spôsobom neskúšal, ale celkom určite je to možné takto vyriešiť. Miesto je preistené lepšie ako športová cesta na skalke. Ak by ste sa v tej chvíli pozreli za seba, naskytol by sa Vám takýto gýčový výhľad.

Posledná dĺžka je krásny kút, ktorý ale osobne odporúčam neliezť kútom 🙂 Trochu schizofrenické? Vysvetlím. Kút, alebo lepšie povedané komín, je veľmi úzky a s ruksakom sa tam dá porádne šprajcnúť a zanadávať si. Ja som z komína vystúpil práve v mieste, kde sa začína príliš zužovať a liezol som jeho hrankou napravo. Môžem jedine odporučiť (za sucha). Po dolezení deviatej dĺžky už je možné sa odstrojiť a lievikom vystúpať smerom k vyhliadke na vrchol Lomnického štítu. Zostúpiť je asi najjednoduchšie a najrýchlejšie po reťaziach, ktoré vedú východnou stenou napravo (z pohľadu zostupujúceho) od trasy lanovky.

Osobne považujem prelez tejto cesty za jeden z najkrajších lezeckých zážitkov a prajem každému ašpirantovi v sebe nájsť dostatok odvahy, odhodlania a pokory, aby sa do tohto dobrodružstva pustil. Cestu sme liezli niečo menej ako 4 hodiny a po celý čas som sa nachádzal doslova v tranze. Sústredenie, pohyb a čarovná panoráma sú ingrediencie, ktoré sa postarajú o všetko čo k dokonalému zážitku potrebujete.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS