Dolomity úspešné už po druhý krát. Nadšenie z minulého roku z nás nevyprchalo a tento krát sa ku nám pridali okrem členov hikers tímu aj “civilisti”. Cieľom našej výpravy bola nádherná skupina Brenta, ktorá je od centrálnych dolomitov tak trochu bokom. Krásou za nimi však v žiadnom prípade nezaostáva. Cestou do Brenty sme sa ešte na jeden deň zastavili aj neďaleko Cortiny, ale o tom už nižšie v texte. Do severeného Talianska vyrazili tri osobné autá, spolu 12 ľudí. Polovicu tvorili členovia hikers (Andrej, Gabika, Mojmír, Miňo, Majky, Peter) a druhú polovicu nečlenovia (Evka, Mária, Lucia, Arpy, Inga, Rasťo). Vytvorili sme dovedna 4 výpravné skupiny. Skupina prvá by sa dala nazvať lezeckou i keď lezeniu sme sa naozaj venovali len dva dni. Druhú tvorili naše dievčatá, ktoré sa venovali skôr relaxačnej turistike. Tretia skupinka tvorená Mojmírom a Rasťom bola prísne ferratová a štvrtá skupina, resp. dvojica (Inga + Arpy) bola regulérne turistická. Vyžiť sa teda mal príležitosť skutočne každý, kto má len trochu rád pobyt a pohyb v horách.
Po krátkej úvahe ako spracovať článok, keďže za ferratovú skupinku vypracoval text Mojmír a za zbytok osádky ja (Peter), som sa rozhodol, že popíšem deň po dni, pričom rozdelím každý deň na dva odstavce. Jeden, kde som autorom textu ja a druhý, kde je autorom textu Mojmír.
DEŇ 1.
Peter:
V prvý deň ráno sme po nočnom cestovaní dorazili na parkovisko pri chate Auronzo. Plánom bolo vyliezť na CIMA GRANDE. Po triezvom uvážení a zhodnotení síl sme túto métu radšej presunuli na ďalší rok (roky) a pokľudným tempom sme sa vybrali smerom ku chate Lavaredo. Predsa len po celonočnom šoférovaní človek nemá dva razy chuť i keď musím uznať, že neskôr mi to bolo ľúto. Na chate Lavaredo sme si dali pivko a rozdelili sme sa. Dievčatá spolu s Majkym sa túlali v okolí chaty a obdivovali krásy okolitých hôr a plies. Ja, Miňo, Andrej a Gabča sme vyrazili hore na Paterno (ferrata Paternkofler) opačným smerom ako je bežné, teda od chaty Auronzo. Na úvod fantastický tunel, ale pozor (!!) bez čelovky je to problém. Čerstvým tempom sme obiehali skupinky ferratistov rôznej národnosti a približne v polovici sme stretli Mojmíra ako zostupoval práve z Paterna. Netrvalo dlho a stáli sme na vrchole. Táto ferrata a vrchol mi v oblasti chýbali do zbierky, tak som sa z nich celkom tešil. Zostúpili sme z hlavného vrcholu a úžasnou v skale vytesanou cestou, lepšie povedané chodníkom sme sa vybrali smerom do sedla pod Tre Cime. Opisovať nádheru výhľadov na tri veže snáď ani nie je nutné. Už minulý rok som z nich padal na zadok a myslím, že sa ani v budúcnosti na tom nič nezmení. Cestou sme stretli dievčatá s Majkym a tým turisticko – ferratový program dňa končil. Čakal nás úmorný presun do Caldes, malej dedinky neďaleko skupiny Brenta. Dorazili sme večer a ubytovali sme sa v apartmánoch u pani domácej, ktorá pochádza z Nitrianskeho Pravna.
Mojmír:
Hneď prvý deň po nočnej jazde zo Slovenska, po príchode na parkovisko pri chate Auronzo, skoro ráno už Rasťo buntošil a aktivoval. Po výkuku prvých slnečných lúčov sme vyrazili. Najprv na chatu Locatelli (2405 m), ktorá bola pre niektorých viac-menej konečnou. My sme však mali iné plány…. Už o 10,00 sme stáli na vrchole Paterna (2755 m), ku ktorému vedie úžasný asi 200m dlhý tunel vysekaný v skale a potom ferata. Táto časť Dolomitov je preementálovaná tunalmi a bunkrami ako pozostatok z 1. sv. vojny. My sme boli bez baterky a tak v tuneli sme sa zabavili. Výlet by nebol úplný, keby sme nevyšli aj na vedľajší špicatý Toblinger Knoten (2617 m). Opäť ferata, ale už aj s typickými radmi, kedže bolo už v čase obeda. Bum! Ďalší skalp, už len dole a k autu, pretože nás čakala ešte 200km cesta do penziónu (našej základni na ďalšie dni). Bohužial Inga a Arpy dodržali predbežný plán a tak v aute čakali dlhšie (vraj sa aspoň vyspali :-)).
DEŇ 2.
Peter:
Nasledujúci deň bol vyhlásený za oddychový. Nikto z nás však nevydržal v krásnom počasí sedieť v dome a tak sme vyrazili do horského mestečka Madonna Di Campilio. Prezreli sme si architektúru, ale aj outdoorové obchody a občerstvili sa v kaviarni. Sily sa nám rýchlo vrátili a tak padlo rozhodnutie ísť si trošku zaliezť na skalku, ktorú sme mali ani nie 5 km od miesta, kde sme boli ubytovaní. Odbočka na dedinu Male, tunelom popod cestu smerom k horskému – športovému centru. Skalka bola pekná v najdlhšom úseku asi 40 metrov. Obtiažnosť ciest začínala od V+ a pokračovala podľa chuti každého soudruha. Poliezli sme v dvoch cestách. Jedna spomínaná V+, druhá VI – VII. Názov si pamätám len tej ťažšej, bolo to tuším Extroverso. Dievčence sa zatiaľ potúlali pekným, príjemným parkom a tak sme si večer sadli k jedlu všetci spokojní .
Mojmír:
Nasledujúce ráno sa nikto nikam neponáhľal, čo bol po dlhej noci a dni pochopiteľné. Nechceli sme ale prepadnúť krásny deň a tak sme vyrazili do Madony di Campilio a lanovku do sedla Groste. Tu sa Inga s Arpym vydali na turistiku k chate Tuckett a do Madony. My s Rasťom sme vyrazili na prvú feratu z plánovanej 3-dielnej cesty Via delle Bochete. Netušili sme čo všetko sa podarí, pretože už bolo 12 hodín. Prvú časť feraty po sedlo Bocca del Tuckett sme zdolali za 2 hodiny. Bolo skoro na návrat a tak sme išli ďalej. Ferata bola zo začiatku ľadová a potom už chodník v pohode. Postup prevažne traverzom, feraty hore-dole pri prechode z jednej terasy/plató na druhé. Výhľady užasné, teplota ideálna. O 18,00 sme dorazili do sedla Bocca di Malveno, kde sme si povedali, že už stačí. Aj tak sme nečakali, že to dáme až sem (hlavne ja som zdržoval :-)). Ešte nás čakala dlhá – neočakávane dlhá cesta do Madony. Z hrebeňa bolo treba ísť na chatu Brentei (2182 m), potom šprint na chatu Casinei a po tme na ďalšiu Vallosinella (kde už bola asfaltka). Tu sa našťastie našli ešte opozdilci, čo nás zobrali dole autom. Musím pochváliť Majkyho, že nás prišiel vyzdvihnúť do Madony a tak sme v penzióne boli niečo po 9-tej, keď už ostatní popíjali.
DEŇ 3.
Peter:
Budíček ráno o 5:00. Vyrážame (Andrej, Miňo, Majky, Gabika, Ja) 5:30, na parkovisku Vallesinela nám je treba byť najneskôr o 6:00. Čaká nás veľký deň. Pokus o vylezeni Campanile Basso. Jednu z najkrajších monilitických veží v dolomitoch. 13 dĺžok lezenia, najťažšia obtiažnosť V+. Môj prvý pokus o veľkú viac dĺžkovú stenu. Myslím, že tých „panicov„ nás tam bolo viac 🙂 Vyrážame z parkoviska. Drina, drina, drina. S batohom plným železa sa trepeme do kopca. Musíme nastúpať skoro 2000 výškových metrov pod stenu. Odporúčaný nástup do „Normal route“ teda najbežnejšej lezeckej cesty na Campanile je z ferraty Bochette Centrali. Prudko neodporúčam akýkoľvek iný nástup, ktorý bol zároveň dôvodom, nášho „neúspechu“ (i keď toto slovo je veľmi relatívne). Správny nástup je z ferraty medzi vežou Cima Brenta Alta a Campanile Basso. Nesprávny, teda ten ktorý nám namiesto toho, aby čas ušetril zabil asi 2,5 hodiny blúdením v stene je z chodníku zdola. Aby ste nastúpili na ferratu, musíte najskôr na chatu Pedrotti. My sme chceli ušetriť čas a sily a tak sme sa vybrali žľabom medzi C. Basso a Brenta Alta zdola. To bola zásadná chyba dôvod prečo sme z nedostatku času nedosiahli vrchol. Začali sme cestu v asi 3– 3+ teréne na vlastných isteniach. Boli sme piati, hľadali si cestu a toto bola snáď ešte menej príjemná časť dňa ako turistika s ťažkým batohom. Po niekoľkých dĺžkach sme konečne narazili na poriadny začiatok cesty. Tu sme mali stáť najneskôr o 9:00. Keď sme k nemu dorazili bolo už o 2,5 hodiny viac. Napriek tomu sme sa pustili hore. Asi dve ľahké dĺžky a potom konečne začalo naozaj pekné lezenie. Vrátila sa mi nálada a trochu ubudol morál. Predsa len, človek je iný frajer na 30 metrovej vyistenej skalke a iný „frajer“ na exponovanej stene kde sa pod ním metre rátajú na stovky. Lezenie krásne, obtiažnosť podľa sprievodcu IV+ ľahučké a príjemné. Aj to sedelo, len človek nesmel zablúdiť bokom. Raz som omylom traverzol viac doprava a ostal som smutný pod hodne nepríjemným previsom. Našťastie sa mi podarilo vrátiť späť do cesty. Čo bolo pozitívne, bol fakt, že všetky ťažšie miesta boli vyistené relatívne spoľahlivým istením. Vlastné sme teda používali v tejto časti steny len na doplnenie. Dorazili sme na veľkú rampu, po ktorej sa obchádza veža k ďalšiemu pokračovaniu normálky, ale to už nám začínalo prihárať pod nohami, aj nad hlavami. Čas sa nám krátil a začínal som dostávať depresie z ľudí, ktorý zlaňovali oproti nám. Aj tento fakt, že sa nedalo liezť normálnym tempom, nakoľko oproti sa valili smerom dole úspešnejší lezci nakoniec prispel k rozhodnutiu do vzdať. Ideme dolu, nech to stihneme za svetla. Úspešne sme zlanili a napriek tomu, že sme nestáli na vrchole hodnotím tento pokus pozitívne. Poznáme cestu i stenu, poznáme (!!!) nástupové miesto, Poznáme obtiažnosť a vieme ako je stena vyistená. Však ona nám odtiaľto neujde. Apropo, celý tento pokus nás stál 13 hodín nepretržitej driny. Kľúčom k úspechu je podľa mňa prespať na niektorej z chát (najlepšie Pedrotti) a skoro ráno čerstvý s 20 minútovým nástupom naliezť do steny.
Dievčatá si v tento deň urobili veľmi peknú tútu k vodopádom Saent v doline Val di Rabi.
Mojmír:
Ďalší deň bol jasný – pokračovať kde sme skončili. To vyžadovalo znova vystúpať do výšky okolo 2700 m, čím prekonať 1500 m výškových na cca 10 km. Po tej istej ceste, ako sme išli včera dole. Uff. Ferata začína radou rebríkov kolmo hore, prekonávajúc výšku 100 m. Potom nasledovalo sedlo Bocca di Malveno, znova zopár rebríkov lán a potom krásne plató. Odtial dole do sedla Bocca delle Armi. Tu sme sa rozdelili. Rasťo pokračoval cez údajne najkrajší úsek trilógie. Väčšina chodníka je vo vysekanom záreze, občas menej ako 1,5 m vysokom. Po ceste míňal aj našu lezeckú úderku. Slovenčina sa tam dobre rozliehala medzi skalami. Po asi 3 hodinách sme sa znova stretli na chate Brentei a štrádovali dole k našim kamarátom Inge a Arpym. Tí zatiaľ absolvovali turistickú cestu tiež na chatu Brentei a dole. Arpyho boleli kolená, takže to na viac nevydalo.
DEŇ 4.
Peter:
Oddychový deň. Počasie podobného názoru. Pršať prestáva až poobede a my si robíme peknú prechádzku k plesu Lago Pian Palu.
Mojmír:
Ďalší deň práno pršalo – šťastný deň pre niekoho – možnosť odpočinku. Ale lehnenie to nie je ono, tak sme šli k vodopádu Saent v národnom parku Stelvio na konci doliny Rabbi. Príjemné prechádzka, ikeď sme nečakali, že to naozaj bude 10 km s pekným prevýšením. Takže sme si zaslúžili taliansku picu v talianskej reštaurácii.
DEŇ 5.
Jeden z najkrajších dní, aké som na horách strávil. Nádherné počasie, snehom poprášené dolomity a primerané množstvo vynaloženej námahy. Do sedla Groste lanovkou 🙂 Potom ferrata Benini. Nustále nádherné panoramatické výhľady, Úžasní ľudia – priatelia. Nemám viac čo k tomuto dňu dodať. Fotky povedia viac. Zostup ku chate Tuckett a návrat turistickou cestou do sedla Groste. Posledný deň za nami. Stálo to za to !!
Mojmír:
Posledný deň sme sa roztrojili. Rasťo išiel lanovkou do sedla Groste a dal sa doľava okolo hrebeňa vrcholu Pitra Grande – turistika+ferata, Inga a Arpy zas na pravú stranu „Madonskej“ doliny – na 5 plies. Tento výlet je podľa nich krásny a užívali si to s plnou mierou (až im málo bolo). Ja som z parkoviska odštartoval posledný – môj cieľ bol vybehnúť popri lanovke do sedla Groste (niečo cez 8 km, prevýšenie 800 m – Bol to dobrý tréning pre pretek na Schneeberg, ktorý som absolvoval 25.09.2010). Tam som sa potom motal a užíval si slnka a pohody bez náhlenia. Rasťo medzitým bojoval. Mal to byť ľahký, rýchly výlet, ale trochu sa pritvrdilo. Včera dole pršalo a tu hore snežilo, tak niektoré úseky – hlavne na vrch Cimma Sassara (2894 m) boli s „!“ Aj trasa bola dlhšia ako vyzerala podľa mapy. Samozrejme sme na Rasťa počkali a spokojne sa vrátili dole „domov“… a nasledujúci deň úplne domov.
Česť nášmu výletu.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

◄ 1 2

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS