24. júla 2010 sa nám s Marekom podarilo vystúpiť na najvyšší vrchol Kaukazu, Ruska aj Európy. Nasledujúce riadky približujú tento deň tak, ako som ho videl a prežil.

Aj keď je predpoveď počasia 50na50 sme rozhodnutí: v noci dáme prvý pokus o vrchol. Toto rozhodnutie v zápätí spúšťa horlivý proces príprav – topíme sneh, varíme čaj do termosiek a zvažujeme čo ešte zbaliť na výstup. Medzitým sa husto rozsnežilo a steny stanu rýchlo oťažievajú. Na rad konečne prichádza aj výdatná večera: maďarský guľáš a lečo s klobásou ako hlavné chody, slepačia s cestovinou a chlebom ako dorážka. Jeme na striedačku z jedného ešusu, vodu treba šetriť na raňajkové menu. Dobre natlačení pokračujeme balením a popri tom aj striasaním stále novej nádielku snehu. Keďže sme pred zalezením do stanu nezabudli znovu-napnúť šnúry, ktoré ho kotvia, zalíham do spacáku bez obáv o to, či to na nás celé nespadne. Vrámci šetrenia energie do neho tiež dávam aj termosky, telefón, foťák a veci, ktoré si ráno oblečiem. Topánky mám taktiež v stane, prikryté vrchnou vrstvou oblečenia a vypchaté ponožkami. V hlave si rekapitulujem posledné minúty, virtuálne si nacvičujem ranný scenár sekundu po sekunde. Z okolitých stanov je ešte stále počuť ruch vrcholových príprav.

Pípanie hodiniek ukončuje niekoľkohodinový spánok, je 01:40. Kontrolu nad telom preberá autopilot, ktorý presne vie čo a v akom poradí má robiť. Druhá termo-vrstva, flíska, nohavice, kukla. Zapínam varič a o 5 minút už zalievam instantnú polievku. Revidujem obsah batohu, uisťujem sa, že mám zbalené všetko potrebné. Čas neúprosne letí tak sŕkam polievku a prekladám ju chlebom. Poloprázdny ešus podávam Marekovi, ktorý v tom pokračuje. Nasadzujem si druhé ponožky, obúvam topánky a dôkladne ich šnurujem, aby sedeli pevne a zároveň nebránili prekrvovaniu nôh. Pokračujem návlekmi, telefón dávam do flisky, foťák na krk. Nakoniec vrchná bunda, v ktorej vreckách už mám rukavice a hroznový cukor. Pohľadom preverujem priestor v stane, „mám všeko, hybaj von!?”. Vyhadzujem von mačky a batoh, potom seba.

Nesneží, je hmla a dosť teplo. Vietor na miestne pomery skoro žiadny. Nasadzujem si mačky a dychčím pritom ako keby som práve dobehol kilometer. „Buď je to tými troma vrstvami čo mám na sebe alebo som nemal zjesť toľko tej polievky”. Cepín pripínam na batoh a s palicami v rukách prekračujem skalný pás. Ten oddeľuje náš stanový tábor od výstupovej „zjazdovky“ po ktorej sa vydáme hore. Za ním už stojí zhluk postáv, ktorý stroho osvetľuje len svetlo vlastných čeloviek. Je 02:40 a my sa so vzrušením vydávame do tmy „tam hore“.

Od Skál Spasatelej, nad ktorými máme postavený tábor, sa smerom hore tiahne skalný pás, ktorý končí spolu s miernym sklonom svahu asi sto výškových metrov pod Pastuchovými Skalami. Tento úvodný úsek sme si už aklimatizačne prešli pred dvoma dňami, ale teraz je to iná káva. Hoci som mal ráno bazálny pulz v poriadku, teraz po pár minútach a výškových metroch dychčím ako poľovnícky pes. „Čo to … má znamenať!?” pýtam sa sám seba. Príliš veľa vrstiev(vzhľadom k teplote) na sebe spolu s kuklou a skorou rannou hodinou spravilo svoje. Prvá prestávka a prichádza chvíľkové vykúpenie: rozopínam vrchnú bundu aj flísku, vyťahujem si kuklu hore a snažím sa znormalizovať dýchanie. Marek mi podáva „tangovú“ vodu, ktorú pomaly pomedzi nádychy dostávam do seba. Máme síce ešte tri litre čaju v termoskách, ale ten si šetríme vyššie, do ozajstnejšej zimy. Pitný režim už v týchto výškach hrá svoju významnú rolu a pri jeho podcenení sa človek rýchlo odpáli ani nevie ako. Pauza skončila a ja pokračujem s oveľa väčšou ľahkosťou ako predtým, konečne som chytil rytmus. Krok nasleduje krok, sme pod „Pastuchovkami“. Priamu líniu strieda cik-cak štýl, nakoľko ísť tento výšvih direkt hore by bolo mrhaním síl, ktoré ešte budeme potrebovať. Hore dobiehame skupinu, ktorá vyrážala s hodinovým predstihom, dávame dlhšiu pauzu vzhľadom na dobrý čas. Opäť sa „nalievam“ vodou, jem hroznový cukor a definitívne mením kuklu za čiapku.

Začína pofukovať a na chvíľu sa nám cez oblaky ukazujú hviezdy na oblohe. Trochu mi to vlieva optimizmu do žíl, nakoľko si naivne myslím, že vychádzame nad oblačnosť. K tomuto pocitu tiež prispieva aj vychádzajúce slnko, i keď samotné brieždenie na teplotnom komforte nepridáva. Ku tyčke označujúcej hranicu 5000 prichádzame už za svetla. Z vody je dreň, tak otváram termosku s čajom. Prsty na rukách mám ztuhnuté, tak mením palčiaky s vložkou za páperové rukavice, čo aj chvíľu trvá. Pri pohľade späť vidím svetlá ratrakov, ktoré vyvážajú „zdochliny“ pod Pastuchove skaly. Väčšinou ide o ľudí bez dostatočnej aklimatizácie, takže keď vystúpia doslova sa plazia ďalej nahor. Čierne mraky zahaľujúce dolinu ma vracajú do reality zo sna o peknom počasí. Keďže zakrývajú aj hlavný kaukazský hrebeň tak z výhľadov nateraz nič nebude.

Prichádza rad na „traverz“. Tento takzvaný traverz obchádza východný vrchol a končí v sedle dvojvrcholu Elbrusu. Zdola sa javí ako mierne, pozvoľna stúpajúca línia, v ktorej si človek môže trošku oddýchnuť. Realita je však iná. Nastúpením do traverzu zároveň vstupujeme do hmly, v ktorej vidno odhadom na 20-25 metrov. Od poslednej prestávky cvičím všetkých 20 prstov aby sa zahriali, ale výsledok sa dostavuje veľmi pomaly. Sklon kopca nijako nepoľavuje a dáva mi pekne zabrať. Všemožne sa snažím chytiť rytmus ale nejde to, nedá sa. Vyhlasujem pauzu, stabilizujem dýchanie. Z batohu prichádza na rad čaj a od Mareka rada aby som skrátil krok. Ak sa hovorí, že dobrá rada nad zlato, tak táto bola z kategórie nadovšetko. Jednotku postupovej vzdialenosti mením z desiatok na jednotky centimetrov, za čo sa mi telo okamžite odvďačuje. Sústreďujem sa len na dýchanie, v hlave neustále dookola prebieha odpočet: 15 krokov – 10 vydýchaní. Táto časť výstupu je skúškou psychickej odolnosti, testom toho, čo dokáže myseľ vsugerovať telu. To, že ďalej dohodím ako dovidím vyvoláva vo mne neustále častejšie sa opakujúcu otázku: „Kde v … je to sedlo!”. Ideme už takmer po rovine a podľa výškomera tam už musíme byť. Tak kde sa stala chyba?

Nadmorskú výšku oboch vrcholov si vie ľahko zistiť každý, čo sa však nedá povedať o sedle. Údaj, ktorý som si pamätal ani neviem odkiaľ, je v skutočnosti podsadený o viac ako 100 metrov. Chyba lávky, šlapeme ďalej. Je niečo po ôsmej hodine moskovského času, zastavujeme. Sme v sedle, čím sme prekonali tri štvrtiny výškovej vzdialenosti k vrcholu. Rozradostení vyťahujeme nabalené dobroty a robíme si „piknik na stojáka“. Nakrájaná domáca klobáska s chlebom nahrádza energiu stratenú v traverze, aj keď chuť do jedla nie je veľká. Zmrznutou sánkou sa snažím požuť studené koliesko tej dobroty z domova, pričom mi pomáha čaj. Je zaujímavé pozorovať ako dlho tu trvá takáto elementárna vec. Chalanom začína byť zima, tak vyrážajú ďalej po severnom svahu západného vrcholu. Kým stihnem dojesť, strácam s nimi vizuálny kontakt. Žuť a šľapať do takej strminy by bol problém aj v našich nadmorských výškach, nieto ešte tu.

Pri pohľade hore do hustúcej hmly by si bežný človek asi povedal, že mu musí … aby sa vybral tým smerom. Ale to je presne to čo nás odlišuje, sila akou sme priťahovaný hore k oblohe je tým väčšia, čím bližšie sme vrcholu. Chalani sa mi už stratili v hmle, tak sa ich ani nesnažím dobehnúť. Všetko svoje snaženie a energiu sústreďujem na dýchanie a rytmus. 10 krátkych krokov – 10 hlbokých vydýchaní. Táto časť výstupu je najstrmšia a cez noc pripadlo asi 30cm nového snehu. Tieto okolnosti značne spomaľujú moje napredovanie, ale naordinovaný systém 10-10 funguje perfektne. Aj keď pred chvíľou tadiaľto prešlo osem ľudí, nedá sa povedať, že by bola cesta nejako moc prešľapaná. Za mnou počujem dychčať dva páry nôh, ktoré ma evidentne nechcú predbehnúť a držia sa môjho tempa. Nevadí. Cítim sa fyzicky dobre, preto sa ani nesnažím navrhovať vystriedanie. Prichádzam na plató a rozhliadam sa. Na chvíľu som zahliadol chalanov ale v zápätí sa mi stratili v prevaľujúcej hmle. Pri pohľade na opačnú stranu sa tiež nakrátko ukazuje východný vrchol. Sadám si na batoh, lejem do seba čaj a predýchavam. Prichádzajú ďalší, medzi nimi aj maník so snowboardom, čo mi vzhľadom na aktuálnu situáciu pripadá ako dosť samovražedná kombinácia.

Ďalej je to viacmenej „rovina“, ale neponáhľam sa, lebo viem, že toto je tá ľahšia polovica cesty. Doterajší vánok sa tu razom mení na pekný fičák, ktorý dvíha čiastočky zmrznutého snehu. Kapucňa mi skvele kryje tvár, takže aj čo to vidím. Vlajočky vyznačujúce cestu, ktoré tu ostali po poslednom ročníku Elbrus Race končia a predo mnou stojí už len neveľký „krtinec“. Skupinka na vrchole to balí a Tóna zdravím už na zostupuje. „Tak ešte hore tým briežkom a si tam” hovorím si. Napohľad jednoduchá záležitosť, ale nakoniec musím tých 5 výškových metrov ísť na trikrát. Som tu, vyššie to už nejde.

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS