Zhadzujem na zem batoh a prvý krát sa zdanlivo zblízka môžem zadívať na bielu hradbu dvíhajúcu sa predo mnou. Chuchvalce mrakov vytvárajú na žiarivobielom plátne sivé tiene, ktoré oku sťažujú rozoznať už aj tak nevýrazné detaily. Niekde tam medzi trhlinami sa kľukatí chodníček do druhého tábora, ktorý skôr tuším ako naozaj vidím. Nad tým všetkým, na rozhraní bielej a modrej, sťa skalná ostroha dominuje samotný vrchol. Absencia akejkoľvek mierky nedáva šancu reálne odhadnúť jeho vzdialenosť ani výšku. Tak toto je tá Strecha sveta?!.

Stále ťažší krok dáva tušiť, že redší vzduch je už tvrdou realitou. Štyri dni dozadu som spal ešte v posteli doma a dnes ma čaká noc v 4400. Pri vstupe do prvého výškového tábora(ABC) nás čoby strážne veže vítajú tri zázračné (kd)búdky. O ich moci sa v nich do niekoľkých dní presvedčí každý sám. Po zabývaní sa v erárnych stanoch tábora ideme preskúmať neďaleký „krtinec“. Stačilo len 200 výškových metrov a telo už protestuje a rázne velí na ústup. Bez pochybností ho počúvam a pred stanom si užívam pohodu v posledných slnečných lúčoch dňa. Večer v spoločenskom stane netrpezlivo očakávame výkon kuchárky, ktorý v nás nakoniec pozitívne rezonuje ešte niekoľko dní.

Prvá noc v ABC je ako zo zlého sna. Každú chvíľu sa budím, tep skoro v trojciferných číslach a predstavivosť stále vylepšuje aj ten najhorší scenár. Ráno je ale ako zázrakom všetko v normále. Neuveriteľné! Plný optimizmu sa po raňajkách vydávame aklimatizovať na ľadovec – smer druhý tábor(C2). Prvý krát už aj naviazaní na lane si postupne overujeme, že modrá obloha a bezvetrie nie sú tie najlepšie podmienky pre pohyb(obzvlášť) po tomto Leninovom ľadovci. Zhruba v piatich tisícoch to značne udychčaní otáčame. Kľučkujeme a preskakujeme medzi trhlinami, pokiaľ nie sme naspäť v relatívnom bezpečí. Do tábora sa vraciam uvarený a zničený.

Oddychový deň v ABC. Motám sa okolo stanu, dolievam do seba tekutiny a zoznamujem sa s interiérom zázračných búdok. Proste celodenný relax. Ďalší deň je naplánovaný presun do C2 s plnou poľnou. Poučení si dávame budík na tretiu a poctivo naložení ráno vyrážame do tmy. Niekde nad trhlinou „jak pol dediny“ vychádzame z tieňa. Dusno – ťažká sviňa – riedky vzduch – očistec. Rovinka pod druhým táborom(C2), nazývaná veľmi výstižne fritovacia panvica, nemá konca. Pri pohľade na stenu so serakmi nad ňou radšej nemyslím na to čo keby. Rýchlosťou spomaleného záberu prichádzame do druhého tábora a po presondovaní vhodného miesta začíname kopať plošinu na stan. Po niekoľkých hodoch lopatou objavujem nové dimenzie únavy. Mám dosť a to ešte treba vykopať jamu na záchod. Do večera už len varíme a oddychujeme.

Ďalší deň pokračujeme v aklimatizácii. Do C3 vedú dva výšvihy predelené „rovinkou“. Prvý začína zostra hneď za táborom. Nenaväzujeme sa, veď ďalej by to už malo byť bez trhlín. Po chvíli jednu prekračujem. Napriek veľkým schodom je to ešte stále udýchateľné. Nad výšvihom nasleduje pauza s výhľadmi na celý(poriadne dlhý) vrcholový hrebeň. Ďalej rovinkou rýchlosťou závodného slimáka traverzujem Pik-30-let-USSR(Uzbekskaja Sovetskaja Socialističeskaja Respublika). Keďže sneh je mäkký zhadzujem mačky a tak môžem napredovať znateľne ľahším krokom. Vietor silnie a tak na úrovni kvázi tábora C2,5 prihadzujem na seba jednu vrstvu a páperové rukavice. Pod druhým výšvihom konsolidujem sily, keďže napohľad to vyzerá na pekný zaberák. V stále mäknúcom snehu sa pomaly posúvam vyššie, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou sa viac a viac trápim. Definitívne otáčam cca v 5900, vyššie to už nemá zmysel síliť. Zostup je rýchly, aj keď už je cítiť celkovú únavu. Prvý výšvih schádzame alternatívou popod skaly(nadchádzame trhlinu) kde naberáme vodu. Ku stanu sa vraciam mierne použitý. Do večera už len sušíme, varíme a „zevlíme“.

Druhá noc v C2 je o poznanie lepšia, spím až do rána ako zabitý. Nezobudila ma ani lavína čo padla oproti táboru a vraj to bol hukot. Ráno balíme a schádzame dole. Znateľne pribudlo trhlín, niektoré sú už premostené doskami. V ABC si dávame opäť raz parádny obed a zostupujeme ďalej až do BC. Riečky vytekajúce z ľadovca nabrali poobede silu a vzbudzujú rešpekt. Prebrodiť ich suchou nohou možno už len na chrbte koňa, ale nejako to s malou bodovou stratou popreskakujem. Za sedlom Cestovateľov sa vraciame do zelenej krajiny Cibuľovej poľany a zakrátko aj do BC. Nohy mám síce na kašu ale napriek tomu sa cítim „silnejší“ vďaka zostupu o 1700v.m.. Dopriavame si hojne jedla i pitia. A sprchu! Po výdatnom oddychu v základnom tábore prichádza chvíľa, kvôli ktorej sme sem prišli – pokúsiť sa vystúpiť na vrchol.

Obavy sú rovnako intenzívne ako nadšenie. Neveril som, že sa dá na niečo tešiť a netešiť zároveň. Natlačený na seba ležíme v stane v nadmorskej výške 6100m. Vraj v tejto výške už telo nie je schopné dlhodobo kompenzovať nedostatok kyslíka a začína likvidovať samo seba. No nič moc. Naivným pokusom o spánok sa najhlasnejšie vysmieva vietor, ktorý čo chvíľa prihodí za lopatu krupice na bočnú stenu stanu. Pripadám si ako keby som ležal vedľa medveďa, ktorého treba odtlačiť, aby ma nepripučil keď sa prevalí na bok. Je hlboká noc, vonku jemne zavíja vietor a je čas vstávať. Od večera pribudlo dobrého pol metra snehu a pri pohľade von nám je jasné, že to v týchto podmienkach nemá zmysel. Pridávam 3 hodiny na budíku s nádejou, že sa situácia ukľudní. Zázrak sa však nekoná a razom je nám jasné, že sa musíme vydať na zostup. V ľahkej letargii mi zbalenie sa a hlavne vystrojenie trvá celú večnosť. Jedinou výhodou prenajatého stanu je, že ho v tomto počasí nemusíme skladať. Za biednej viditeľnosti začíname v čerstvom snehu po kolená schádzať druhým výšvihom, pod ktorým sa viditeľnosť mierne zlepšuje. V C2 po chvíli úvah balíme stan a zostupujeme do ABC, kde počkáme ako sa situácia vyvinie.

Ďalší deň ráno po zvážení všetkých okolností a hlavne nepriaznivej predpovedi počasia až do konca týždňa, rušíme ďalšie snahy o návrat na kopec. Neskoršie správy o lavínach na trase do C2 a meter nového snehu vo vyšších polohách boli malou satisfakciou za toto rozhodnutie, ktoré bolo ťažké ale jediné správne. Expedícia končí, ale každý koniec je zároveň novým začiatkom. Z odstupom času môžem povedať, že tento „neúspech“ ma naučil nahliadať na život z perspektívy, vďaka ktorej som získal viac ako by som mal z vrcholovej fotografie.

Na záver ešte musím spomenúť, že často(hlavne na internete) bagatelizovaný prívlastok „najľahšia sedemtisícovka“ piku Lenina určite neprináleží. I keď technicky je výstup normálkou naozaj z kategórie „ľahkých“, nadmorská výška spolu s objektívnym nebezpečenstvom na ľadovci a nevyspytateľným počasím určite z tejto kategórie nie sú. Trhlín je každý rok viac a odkrývajú sa stále vyššie – v roku 2016 dokonca vyťahovali z trhliny človeka pod C3 (6000m.n.m). Podľa štatistík je priemerná úspešnosť výstupu na vrchol medzi 15-20%, počas nášho pôsobenia(2015) sa pohybovala do 5%(neoficiálne vraj len 2%).

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS