Návrat zhora…Žiadne prehnané emócie. Každý z nás si potreboval tento deň ešte takpovediac stráviť. Prežiť, umocniť, spracovať vo svojom vnútri. Samozrejme, okrem dajakého teplého jedla, nakoľko nám cestou, v tej riadnej ruskej zime zmrzla časť potravín a voda sa postupne premenila na ľadovú drť. Takže čaj, nenahraditeľný vifon, vycikať, pomodliť a spať:-).

– Gab –

Vietor neustáva ani v noci. Neúnavne lomcuje stanmi, víri prach a myšlienky v našich hlavách… Ráno sa prebúdzame do krásneho, jasného, no ako inak – veterného dňa. Nemusíme sa ponáhľať. Odchod je plánovaný na 10:30, tak máme dostato času na raňajky, čaj, zbalenie stanov, posledné pohľady a fotky. Elbrus sa nám ukazuje v celej svojej kráse. Rovnako ako celý Kaukazský hrebeň. Posledné spoločné foto pod vyvesenou vlajkou a opúšťame naše útočisko pod prsiami Kaukazu, opojení životodarnou energiou hôr ako dieťa mliekom materinským.

Cesta k stanici MIR je pohodová. Síce v kašovitom snehu, do ktorého sa zabárame, ale v skupinkách a v družnej debate, ktorá sa točí hlavne okolo včerajšieho výstupového dňa uplynie veľmi rýchlo. Potom už len lanovka, medzistanica Staryj Krugozor a víta nás dedinka Azau. Tu už máme zabezpečené v šašlikárni U troch sestier stoly a oslava sa môže začať :-). Privítanie sa nesie v tradičnom domácom duchu – na stole flaša vodky, ktorá je v Rusku ako tak sledujeme základný potravinový artikel. Na vlastné oči vidíme výrobu šašlikov. Tri bábušky majú v páci naložené mäso v plechových vandlíkoch a na poludňajšom slnku občas túto masu premiešajú, napichujú na ražne a následne opekajú na otvorenom ohni. Čo by na to povedali pracovníci našej obchodnej inšpekcie a hygienické normy EU? Ťažko povedať :-). My si povieme, že oheň a alkohol predsa dezinfikujú od pradávna a necháme sa prehovoriť chuťovými bunkami, čuchovým zmyslom, ale predovšetkým hladom. Mestečko žije pomerne rušným životom. Výstavba nových objektov, zrejme budúcich hotelov je v plnom prúde. Základnou stavebnou jednotkou nie je nič špeciálne. Kameň. Zrejme s nejakými tepelno – izolačnými vlastnosťami? A so statikou si tu tiež nerobia prehnané starosti. Voľným okom viditeľné sklony, povedzme okien, nie sú výsledkom požitia alkoholických nápojov za súčasného pôsobenia slnečných paprskov. Ale už sme predsa videli aj iné delikatesy oblastnej architektúry. Ako napr. v dedinke Elbrus. Po tomto malo dotankovaní energie máme pred sebou už len vidinu sprchy. Nalodíme sa do nášho busu a volíme smer – Šchelda – Edelwajs.

Ako už bolo spomenuté, výstup na Elbrus sa nezaobišiel bez drobných omrzlín. Saška je však spomedzi nás na tom najhoršie. Palce na nohách fajne do modra, s krvavými podliatinami. Omrzliny 2.stupňa radšej zverujem do rúk fundovaných. A preto volíme návštevu miestnej nemocnice – boľnice. Ja sama pracujem v zdravotníctve a preto mi nedá túto udalosť nespomenúť. Ono to skutočne udalosť bola. Na naše pomery by som zariadenie prirovnala k našej niektorej poliklinike. Je sobota, deň voľna a tak chodby zívajú prázdnotou. Nakoniec nachádzame chirurgickú ambulanciu. Zaklopeme na dvere. Otvorí nám milá, usmiata pani, v bielom plášti, vzorne učesaná, upravená… dáma, ktorá vie stárnuť s gráciou. Ako sa dozvedáme sestrička. Úsmev z tváre nestráca po celý čas, čo sme v ambulancii, kam nás následne pozve. My sme štyria, dnu sú dve ženy – moslimky, ktoré už boli ošetrené a teraz debatovali so sestričkou. Usádza nás na stoličky akolo stola. „Nu, što u vas slučilos? Kakaja u vas problema?“ A tak vysvetľujeme, resp. stačí, keď Saška ukáže svoje paľčoke a – toť vsjo jásno. Nasleduje družná debata, oprašujeme pozostatky ruskej slovnej zásoby uložené kdesi v spodných vrstvách mozgových kľučiek. Kupodivu to ide. Medzičasom prichádza lekár – vrač, ako sa dozvedáme, sestričkin manžel. Zapája sa do rozhovoru a následne sa ujíma Sašky, aby ju zobral na ošetrenie. My zatiaľ debatíme. O všeličom. O našom výstupe, o živote, o živote ruského človeka, ruského lekára. Dostane sa nám aj pohostenia v podobe čaju, sušienok a kvalitného gruzínskeho koňaku!!! Ja, profesionálne deformovaným okom si všímam zariadenie ambulancie. Sú tu prítomné všetky potrebné zariadenia – mikroskop, lieková skriňa, počítač a ostatné prepotrebnosti. Prichádza Saša s lekárom. Vysmiata ako lečo, dostáva bolestné v podobe koňačiku. Doktor nám dáva inštrukcie, že treba prísť na preväz aj v nasledujúci deň, sestrička vypíše potvrdenie o ošetrení, zaplatíme potrebný poplatok, čo činí 350 RUR. Celé sa to deje so stoickým pokojom, v zmysle tunajšej okrídlenej frázy – sčas budet :-). Medzičasom prichádza do ambulancie ďalší pacient, tentokrát mladík s vykĺbeným ramenom. Sestrička ešte vezme do ruky fotoaparát a poprosí nás o spoločné foto. A už je mi jasný obsah veľkej tabule na stene s množstvom fotografií – ošetrení turisti – inostranci. Ja si len tlčiem hlavu, že môj foťák zostal vonku v aute. No čo, ako v iných podobných prípadoch, tak aj teraz použijem osobný hard disk. Škoda, stálo by to fakt za fotku. Poďakujeme sa, rozlúčime a konečne naberáme smer – Šchelda. Asi po pol hodine sa dostávam na izbu, kde sa čapuje pivo :-). Na moje veľké prekvapenie tečie teplá voda a tak sa rozhodnem. Najprv uhasím smäd a potom prinesiem obetu bohyni Hygiene. Už na začiatku Maťo avizoval, že po návrate z Elbrusu, sa koná oslava. Večerný program je teda jasný. Až do skorých ranných hodín. Nasledujúci voľný deň prišiel mnohým veľmi vhod. Trávime ho každý tak, ako uznáme za vhodné a podľa toho, koľko energie nám po nočnom hýrení zostalo. Dá sa spraviť malá vychádzka do okolia, navštíviť neďaleké šašlikárne, prípadne zahrať futbal na ihrisku pri turbáze. Večer sa všetci stretávame na výrobnej porade, kde sa dozvedáme program na ďalší deň. Ten znie – dopoludnia krátky trek v údolí Adyr-su, popoludní návšteva múzea Vysockého a nákup suvenírov a potravín aj na cestu domov.

Ráno sa prebúdzam na to, že ma čosi šteklí na líci, silou – mocou sa pokúša otvoriť zalepené viečka. Kto sa to…?! Jáj, slniečko! Práve sa vykotúľalo z nebeskej pekárne a na bezoblačnej oblohe vyzerá ako dozlatova vypečený pampúch. Po raňajkách sa busom sa presúvame do údolia Adyr-su, ktorým preteká rovnomenná rieka. Tá je pravým prítokom rieky Baksan. Dolina je súčasťou Národného pakrku Prielbrusie, meria 13 km a končí sa vrchmi hlavného Kaukazského hrebeňa a vody ich ľadovcov napájajú spomínanú rieku Adyrsu. Ullu- Tau- čan 4283 (v preklade Veľká biela hora) a Čeget – Tau – Čan 4100. Cez sedlo Gumači 3582 možno prejsť do susednej doliny Adyl – su. Vystupujeme na parkovisku a asi po pol hodine chôdze prichádzame k zaujímavému a zrejme aj ojedinelému technickému dielu. Je to výťah pre autá. Nosná plošina sa pohybuje po koľajniciach za pomoci oceľových lán. Za poplatok vyvezú aj pešiakov. Dostávame sa niektorí výťahom, niektorí po schodoch, ktoré vedú povedľa na krásnu lúčku. A tu, medzi kvetmi rozosiatymi na trávnatej oblohe máme my a naše fantázie piknik :-). Nič však netrvá večne a máme pred sebou ešte ďalší program. Presúvame sa do dedinky Tegenekli. Mám pocit, akoby tu zastal čas. Udolie, pár schátralých domčekov, pozriem hore a tu kol do kola, smaragdovo – belostný náhrdelník. Do neba siahajúce kopce – neskutočné výšky, zatrávnené zrázy, končiare s bielymi čiapkami…

V pláne máme návštevu miestneho múzea. Múzeum nesie meno známeho ruského umelca – básnika, textára, speváka, ale predovšetkým herca – Vladimíra Vysockého. Je to z vonku pekný, kamenný dom s vkusne upraveným okolím (na rozdiel od ostatných tunajších obydlí). Podstatnú časť tvoria dobové fotografie a texty z ktorých sa dozvedáme o začiatkoch a rozvoji horolezectva v Prielbrusí a na Kaukaze až po súčasnosť. Dozvedáme sa napr., že v Tegenekli sa narodil a žil Čokka Zalichanov. Že čo na tom? Len to, že tento muž vystúpil na Elbrus 209 krát!!! Posledný krát, keď mal 110 rokov a umrel ako 116 ročný. Zdá sa vám to ako sci-fi? Mne, pravdupovediac tiež. 🙂 Taktiež je tu zadokumentované obdobie 2.svetovej vojny, kedy sa v tejto oblasti odohrávali prudké bojové akcie. Ešte sa tu nachádza zopár kúskov oblečenia, výstroja a výzbroje horolezcov, ako čakany, historické mačky, časť tráviaceho traktu dajakého zvieraťa ktorá poslúžila zrejme ako vak. Nechýbajú ani časti vojenského výstroja – pušky, granáty, prilby… Na opačnej strane sú umiestnené preparáty zvierat, ktoré majú v tejto oblasti svoj domov. A tak zo steny na nás hladia nemé tváre kozorohov, kamzíkov, rôznych operencov. Zo zeme zas zástupcovia chlpáčov ako medveď, rys, líška, dominantný preparát Yaka kaukazského a mnoho ďalších, bývalých jedincov z radov tunajšej fauny. Ako by to bolo, keby sa nespomenul ten, ktorého meno je v samotnom názve múzea? Samozrejme, Vysockému je venovaná ďalšia časť expozície. Ako človeku, ktorý miloval tento kraj, Rusko a dušu ruského človeka. V bohatej obrazovej a textovej časti vytvorenej z filmových záberov, fotografií a piesní je ukrytá jeho biografia. Miloval hory a film Vertikal, ktorý patrí medzi jeho najznámejšie, bol natočený práve na Kaukaze. Ako sám povedal, v horách napísal svoje najmilšie piesne a na otázku, načo ľudia chodia do hôr, čo tam vlastne robia, hľadajú, by odpovedal : „V horách stretnete ľudí, ako nikde inde nenájdete, zanechajú vo vás neobyčajný dojem. Horolezectvo nie je o rekordoch, je o uvedomení a utvrdení si samého seba, ako človeka„. To by sme mali pohľad do histórie a malú kultúrnu vložku, no poďme späť do reality. Vychádzajúc von z príjemného chládku kamennej budovy dostávame vzduchovú facku. Je tam teplo ako v peci. Čakajú nás ešte nákupy suvenírov a iných milých blbostí, v snahe potešiť našich milovaných doma. Presúvame sa do osady Čeget, na miestny trh. Máme skoro dve hodiny voľno. A tak sa prechádzame pomedzi stoly na miestnej tržnici, ktoré sa priam prehýbajú pod rôznymi pleteninami a výrobkami z kože. Skúšame, zjednávame, kupujeme. Hitom sú čiapky, klobúčiky z plsti a neprehliadnuteľné, chlpaté megačiapky v štýle afro, taktiež ponožky. Modely vychytených, svetových módnych tvorcov sa nechytajú. Prosto zábava… a zima vraj bude krutá :-).

Stránky: 1 2 3 4