Noc z 03. júla na 04. júla 2008 sme mali stráviť v hoteli vo veľkomeste Rostov-na-Done, čo by nám dodalo trochu síl po tom, čo sme doteraz prežili. Zdržanie na hranici však mení plán. Po dohode s vodičmi pokračujeme nocou ďalej a tak ráno 04. júla 2008 o 09:00 prichádzame do mesta Mineraľnye Vody. Tu sa stretávame ďalšími priateľmi, ktorí boli odbremení od útrap našej cesty, pretože využili letecký transport a zvysoka na všetko s…i, pardon, dozerali. Po prehliadke mesta, spojenej s diskotékou v jednom bare, občerstvením a výmenou peňazí o 16:00 nám neostáva nič iné než „Vpiriod na Kaukaz“. Vo večerných hodinách plní radosti otvárame naše izby na turbáze Schelda a tešíme sa na prvú kaukazskú diskotéku pod taktovkou MC Maťa. Náš pobyt v Rusku začína

– Výstup na Elbrus –

Ráno sa budíme o 01:45 hod. Fúka silný vietor, ktorý nám robil obavy už včera. Navlečenie do oblečenia netrvá dlho. Všetko máme pripravené už od večera. Čaj, minerálku, džús a kopu fit tyčiniek a čokoládu. Ešte rýchlo na záchod a o 02.45 začíname pod svetlami čeloviek náš výstup na vrchol z druhého výškového tábora C2 – Skál spasatelej – výška cca 4100 m.

– Miňo –

Všade naokolo je ešte hlboká noc. Napriek vetru necítim zimu. Naopak. Celkom sa potím. To zapríčinili moje štyri vrstvy oblečenia. Ako sa neskôr ukázalo, bolo to dobré riešenie. Maťo (náš rukavaditeľ) poznamenal, že na počudovanie nie je taká zima ako, po iné jeho výstupy. Pred nami a za nami vidím celý rad svetielok, ako pomaly napredujú na vysnený vrchol. Pomaly vystupujeme na Pastuchove skaly (4707 m). Približne každých 50 výškových metrov je prestávka na vydýchanie a každých 100 na napitie a zjedenie niečoho drobného. V tejto nadmorskej výške je to veľmi dôležité. Sily vás môžu opustiť veľmi rýchlo. Kúsok nad Pastuchovými skalami nás zastihol východ slnka. Kto zažil východ slnka na horách vie, o čom hovorím. Za nami sa rozprestiera nádherná scenéria Kaukazského pohoria zaliata ranným slnkom a pred nami cesta hore. Až teraz vidím, koľko dychtivých turistov sa snaží dosiahnuť vrchol. Stretáme rôzne výpravy rozprávajúce mnohými jazykmi. Konečne prekonávame hranicu 5000 m. Sneh pod našimi nohami chladná noc premenila na ľad. Preto sme paličky vymenili za čakany. Prípadný pád by sa dal ľahšie zastaviť čakanom. Tempo je perfektné. Noha pred nohu. Rýchlejšie to nejde a ani to nie je rozumné. Cestou stretávame našich ľudí z prvej skupiny. Niektorí to chcú otočiť, ale Maťo im vlieva novú nádej do žíl. Aj vďaka tomu sa dostali na vysnený vrchol. Ďalší to ale prehnali s tempom, podcenili pitný režim, alebo ich telo odmietlo spolupracovať a museli to vzdať. Pokračujeme traverzom do sedla. Kúsok od nás sú trosky starej chaty a dva stany zakopané až po vrchol v snehu.

Po úmorných 6 hodinách šliapania sa dostávame do sedla. Chvála dobrej aklimatizácii – nemáme žiadne vážne problémy s výškou. „Hore je to už iba hodinka a pol“ utešuje nás Maťo. V sedle si dávame krátku prestávku na občerstvenie a načerpanie síl. Niekto iba pije, iní sa pokúšajú aj niečo zjesť. Ja som sa prinútil zjesť polovicu klobásky a jeden kúsok chleba. Vietor sa tu neuveriteľne krútil, raz fúkal sprava, potom zľava, búšil a vrážal do nás, vmietajúc nám do tvárí tisíce snehových ihličiek. Chceli sme byť v sedle tak hodinku, ale za takých podmienok to nemalo cenu. Opäť stúpame hore slimačím tempom. Desať krokov a pauza. A znova a znova. Cesta je dobre vyznačená zástavkami, tak nemáme kam zablúdiť. Po krátkom, ale úmorne prudkom svahu sa dostávame na menej prudkú časť nášho výstupu. To už nás od vrcholu delilo iba pár výškových metrov. Nakoniec sa pred nami vynoril vysnívaný vrchol hory Elbrus /5642 m/. Posledných pár metrov prekonal každý svojim spôsobom. Niekto po dvoch podopierajúc sa čakanom, niekto po štyroch a videl som niekoho aj vybehnúť. Zhruba po sedem a štvrť hodine konečne na vrchole. Gratulácie, slzy dojatia a nádherný výhľad. To všetko nás čakalo hore. A samozrejme aj náš verný ne-priateľ VIETOR. Ešte tesne pod vrcholom mi povedali, že mám úplne biely nos. Prvé štádium omrznutia. Aj preto som nebol na vrchole príliš dlho a nečakal ostatných. Pár fotiek, záberov na kameru a poďho dolu. Až neskôr som sa dozvedel, že počko na vrchole sa ešte zhoršilo.

Cestou som išiel sám tak skúsim opísať svoje pocity. Hneď pod vrcholom som urobil veľkú chybu. Snažil som sa dať si lyžiarske okuliare, ktoré som mal počas úvodného výstupu, ale tie boli z vnútra úplne zmrznuté. Tak som si dal späť staré, ktoré za pár sekúnd stihli tiež zmrznúť. Polovicu cesty som teda šiel naslepo. Cesta dolu sa mi zdala ešte ťažšia ako hore. Nie nadarmo sa hovorí, že pri výstupe treba myslieť aj na zostup. Mnohým horolezcom už neostali sily na návrat. Až teraz chápem, aké to je. Nohy som ťahal za sebou a mačkami som neustále zakopával. Miestami som mal chuť ich zahodiť, ale bez nich by to nešlo. Ale ako som si všimol, všetci boli na tom rovnako. Majkymu niekde nad Pastuchovými skalami pri zostupe telo odmietlo poslušnosť a musel si posedieť, aby nabral nových síl. Nikomu nebolo do reči a každý si želal byť dole v teplom stane. V ten deň mnohí z nás dosiahli svoj osobný vrchol, či už sa im podarilo vyjsť, alebo nie. Na oslavu mal dôvod každý. Našťastie výstup sa obišiel bez vážnych zranení. Nejaké omrznuté nosy, líca a najvážnejšie boli omrznuté prsty na nohách, ktoré si vyžiadali aj návštevu nemocnice. Našťastie bez amputácie.

– Majky –

Súhlasím s Miňom. Výstup bol pre mňa veľmi náročný. Za prvými zaostávam cca 1,5 hod. Vietor naberá na intenzite. Približne 200 výškových metrov pod vrcholom nastáva veľká dilema. Pokračovať alebo to úplne zabaliť? Rýchlosť vetra sa blíži k 100 km/hod. Bije do nás zo všetkých strán. Zaujímavé je, že necítim zimu. Ležím. Prilepený k svahu. Prvá skupina na čele s Maťom, Hankou a Miňom postupne schádza dolu. „Dá sa to zvládnuť, go, go!!!“, povzbudzujú. „Keď nie teraz, tak kedy?“, pýtam sa sám seba, upierajúc pohľad pred seba. Rozhodnutie je jasné. Ide sa hore! Posledné metre trpím. Hlava chce, telo sa bráni. Vietor mi podlamuje kolená, občas padám. 11. júl 2008, 11:30. Stojím, resp. kľačím najvyššej hore Európy, 5642 m vysokom Elbruse. Ak by som si zložil okuliare, tak ma okamžite zalejú slzy radosti… Zostup. Nad Pastuchovými skalami moja telesná schránka začína vynechávať. Dôsledok nedostatočného pitia a jedenia. Dôvod? Zamrznuté jedlo, hoci je vo vreckách výstroja pod bundou. Z vody je ľad, z energetického nápoja želé. Jedine čaj v termoske vydržal. Ten som však vypil hneď ráno. Do stanu padám ako vrece zemiakov…

Stránky: 1 2 3 4