„Nie vrchol, ale cesta je cieľom„. Týmito slovami končí Maťo /vedúci našej expedície/ dňa 20.júla 2008 úspešnú expedíciu ELBRUS 2008, ktorej sa zúčastnilo 58 skvelých ľudí vrátane piatich členov HIKERS tímu. Rozhodnutie absolvovať uvedenú expedíciu padlo na jeseň 2007. Uhradením podujatia to však neskončilo, naopak, práve začalo. Nasledovali prípravy vo forme obstarávania potrebnej výstroje a výzbroje, kondičnej prípravy v našich a zahraničných horách, sprevádzanej i zraneniami a vyvrcholili zbalením cca. 35 – 40 kg batožiny každého člena rozdelenej do veľkého batoha, malého batoha a príručnej tašky na cestu.

– Cesta na Kaukaz –

Je podvečer dňa 30. júna 2008. Autobus značky YUTONG, respektíve „Fantázia v pohybe“, štartujúci z Prievidze, ukrajuje prvé kilometre z cca 3.000 kilometrov dlhej „štreky“ smer Kaukaz. Martin, Poprad, Prešov, Michalovce. V týchto mestách postupne pristupujú ďalší a ďalší „po Elbruse dychtiaci účastníci“. Približne dve hodiny po polnoci /01. júla 2008/ nasleduje prvá skúška odvahy a nervov: Slovensko-ukrajinská hranica. U nás v pohode, Ukrajinci si nás vychutnávajú asi tri hodinky. Kontrola pasov, vypísanie imigračných kartičiek. No, nebolo to až také hrozné a my môžeme pokračovať k nášmu večernému cieľu, ktorým je „známe miesto na prenocovanie“ pri meste Vinnytsia. Len čo tam dorazíme, Maťo vyťahuje harmoniku a začína spoločensko-zoznamovaco-tanečný večierok pri táboráku. Atmosféra je vynikajúca, z tela vyháňame démona únavy za po(u)žitia rôznych elixírov mladosti.

Nasledujúce ráno /02. júla 2008/ je pre mňa trochu kruté. Budíček je o cca 04:30. Nasleduje zbalenie večer chvíľami hľadaného spacáku, karimatky, príručnej batožiny a pred nami trasa Odessa, Melitopoľ a Prymors’k. Cesta ubieha pokojne, dospávam predchádzajúcu noc. Obklopuje nás rovinatá krajiny, popretkávaná nekonečnými poliami kukurice, slnečnice a obilia. Obilnica Európy. Áut na ceste nie je veľa, hoci sme na diaľnici Kyjev – Odessa. Náladu nám vylepšuje zborové spievanie známej piesne „V hlbokej doline“, prevedenej do „znakovej“ reči. Dirigentom je Maťo, orchester tvoríme my, účastníci zájazdu. Nálada je perfektná, spev i „spev“ nám ide výborne. Kto pozná „spievanie“ tejto piesne, vie o čom je reč. Kto nie, nevadí. Ak sa však niekedy podujmete absolvovať zájazd s CK ROKOŠPORT, zistíte, že to skutočne stojí za to. Počas cesty nemáme problém s občerstvením, úspešne míňame vlastné zásoby, alebo využívame miestne „restorány“, ktorých je po ceste vcelku dosť. Približne o desiatej hodine prichádzame k ďalšiemu „známemu miestu na prenocovanie“. Tým je pláž Azovského mora pri meste Prymors’k. Z autobusu rýchlo vyskakujeme, vidina nočného kúpania v mori je silná. Nádhera! „Ženy, prsia von!“, kričí Maťo. Okolo polnoci zaspávame za lahodného zvuku svrčkov.

Je skoro ráno 03. júla 2008. Na horizonte vychádza slnko. Jeho tvar je čoraz zreteľnejší. Hrejivé lúče jemne hladia naše spacáky a nútia nás opustiť vyhriate brlôžky. Po raňajkách a hygiene opúšťame toto príjemné miestečko a onedlho nás čaká vytriezvenie z rannej idylky. Tým je druhá skúška odvahy a nervov a zrejme aj tá najťažšia : Ukrajinsko-ruská hranica za mestom Novoazovs’k. Čo k tomu dodať. Zrejme nič, pretože nasledujúce riadky by boli plné vulgárnych výrazov. V krátkosti to však zhrniem. Opätovne kontrola pasov, odovzdanie imigračných kartičiek za asistencie drzých ukrajinských colníkov, neustále vypytujúcich pivo a kávu. Strata času asi tri hodiny. A čo sa dialo na ruskej strane počas šiestich hodín státia? U cestujúcich v podstate nič, obvyklá procedúra v podobe kontroly pasov, víz a samozrejme vypísanie imigračných kartičiek. Maťovi, vodičom Tonkovi a Jožkovi však pracujú nervy, rozum i dôvtip na 200 %, výsledkom čoho je víťazstvo nad ruskou buzeráciou, byrokraciou a nezmyselnosťou zároveň. Maťo, Tonko a Jožko. Super výkon, vďaka! Konečne opúšťame hranice. Matka Rus nás víta! Vstup do tejto krajiny je sprevádzaný obrovským rachotom. To nám všetkým spadol kameň zo srdca, že hranicu máme šťastne za sebou. Je cca 19:00 hod. Zdravstvuj Rossia!

Stránky: 1 2 3 4