Už bol najvyšší čas nachvíľu odložiť pílu, kosačku, krovinorez, samozrejme benzínové, keďže som zodpovedný a stráviť po dlhom čase zopár okamihov v horách. Voľba padá na vrch Volovec, nachádzajúci sa na hrebeni Západných Tatier. Do takmer 20 ročného batoha dnes už nejestvujúcej značky Treksport pobalím najnutnejšiu výbavu, niečo pod zub a zdravotnícke zabezpečenie vybavím formou sledovania komerčných a verejnoprávnych TV a rozhlasových staníc, očkovania, testovania, práce z domu, odstupu aspoň 2 metre, respirátora a „lockdown-u“ slnka, vzduchu, pohybu, vody, zdravej stravy zo Slovenska, oddychu a smiechu.

27. augusta 2023, dva dni pred 79. výročím Slovenského národného povstania spolu s dcérou vystupujeme z motorového vozidla na parkovisku pri lyžiarskom stredisku Spálená dolina. Poplatok za celodenné parkovanie činil 5 €. Pohodlné tenisky vymením za turistickú obuv od slovenského výrobcu BOSP (verím, že časom uzrie svetlo sveta aj recenzia na predmetnú obuv). V prvej etape nás čaká pochod k Tatliakovej chate. Mnohí z Vás túto známu trasu veľmi dobre poznajú a vedia, že sa jedná o cca 4 km úsek asfaltovej cesty. Počasie je k nám žičlivé. Hrejivý vánok, takmer bezoblačno a príjemná teplota. Približne o hodinu a pol na pár minút spočinieme v okolí chaty a pred nami ďalšia etapa: smer sedlo Zábrať.

Po pár krokoch zbadám radostný výraz na dcérinej tvári spôsobený objavom oberkov čučoriedok. Aj to, čo ešte zostalo, okamžite hlce, akoby chcela všetky komplet stroviť. Jasným dôkazom je za okamih do sýto fialova sfarbené okolie úst. Potvrdzujem, že čučoriedky dodajú potrebnú energiu a vitamíny. Dcéra zaradí na vyšší prevodový stupeň a normálne za ňou nestíham. Pravdou je, že všetky saky-paky nesiem ja a ona si vykračuje ako víla tancujúca na lesnej čistinke. Ani sa nenazdáme a víta nás sedlo Zábrať. A privítanie nie je zrovna prívetivé. Hrejivý vánok zrejme tiež zlopol zvyšky čučoriedok a poriadne nabral na sile, pretransformujúc sa na nepríjemný a v nárazoch veľmi silný vietor.

Pokračujeme teda pod náporom vetra smerom hore až kým nemáme na dosah vrch Rákoň. Ktorým smerom pokračovať? Ja by som aj mal chuť ísť naplánovaným smerom, pretože na Volovec to už skutočne nie je ďaleko, asi ako od dezinformácie k pravde. Teda doslova na skok. Keď však zbadám dcéru, ktorá vyzerá v štýle, parafrázujúc svetoznámy román „Odviate vetrom“, okamžite mením plány. Z Volovca pre tentokrát nič nebude. Zvrtneme sa smerom po modrej k vrchu Lúčna a odtiaľ po zelenej popod Osobitú späť na Zverovku. Týmto rozhodnutím jednak čiastočne utečieme pred vetrom a dvojak spoznáme ďalší kút Slovenska.

Trasa z Rákoňa na Lúčnu vedie po hranici s krajinou produktow jakośći poniżej średniej. O chvíľu sa zopakuje situácia zo začiatku stúpania do sedla Zábrať. Ďalšie čučoriedkové polia. Na dcéru pôsobia ako magnet, niečo ako päsť na plagiátorov ksicht. Zvláštnosťou je, že ich je tu omnoho omnoho viacej. Ale len na strane nášho severného suseda. Napadá mi niekoľko hypotéz, v skutočnosti 2, slovom dve (dva je prvočíslo). Prvá – u našich severných susedov nežijú medvede. Skôr sa však prikláňam k hypotéze č. 2. a to, že Budajovi chránenci sú uvedomelí a nekonzumujú prírodné bohatstvo spoza hraníc z dôvodu nedostatočnej kvality. Po analýze hypotéz ma do reality vráti pohľad na dcéru. Za takúto sýto fialovú paletu by sa nemusela hanbiť ani JBC po konštruktívnom dialógu s RT.

Ani nie po hodinke chôdze otvoreným priestranstvom i kosodrevinou dosiahnu naše kroky vrch Lúčnej. Oproti prapôvodnému plánu je to tak byľku zachádzka, keďže na Zverovku by sa nám bolo treba navrátiť. Odhadovaný čas po zelenej značke je približne 3,5 hodiny. Keď to oznámim dcére, vrhne na mňa pohľad, ako Veronička pri dokladovaní majetkových pomerov. Z uvedeného pohľadu je okamžite všetko jasné. Podarí sa mi ju však presvedčiť a tak v skutočnosti sa na Zverovku dostaneme za necelé 2,5 hodiny rezkej chôdze prevažne lesom. Úprimne, samotná trasa nie je ničím ani netradičná ani výnimočná, výhľady len pomedzi stromy, nestretneme ani nohy, občas úžovka, občas vretenica…. Aspoňže les nás čiastočne ochráni pred poobedným slnkom. Odmenou po celej túre nám je progresívna nádielka v štýle marinovaných krídelok zo svrčka s blanšírovanými mláďatami húseníc a dúhovou oblohou. V mihu precitnem do reality chaty Zverovka a stôl pred nami sa postupne prehýba pod náporom marinovaných kuracích pŕs, pečených zemiakov, grilovaného syra i zrmzlinového pohára… Veď sme si to aj zaslúžili za prejdenú vzdialenosť 19,1 km, dosiahnutý najvyšší bol 1876 m. n. m a nastúpaných celkovo 1206 metrov. Tieto hodnoty sú exaktné a verme, že aj hodnota 30092023 nebude poohýbaná, aby nenastala Pohroma Slovenska.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Kanál RSS