„Jarná chuťovka, organizovaná KST ROKOŠ, preverí, čo môžeme na začiatku sezóny od seba očakávať. Krásna hrebeňovka nás prevedie Nitrickými vrchmi, od sedla Homôľka až do známeho penziónu v Omastinej, kde si pomastíme žalúdky nejakou tou pochutinou. Extra : Pre šialencov je možné absolvovanie i extra trasy z Fačkovského sedla.“ Podujatie, na ktoré som mal zaostrené už nejaký rôčik späť. Zverejnenie na stránke Rokošportu umocnené Tiborovou výzvou hľadajúcou šialencov na extra trasu má za následok, že tentokrát tam jednoducho musím byť! Keďže extra trasa nakoniec neviedla z Fačkovského sedla, bol zvolený plán „B“ extra trasy : Trenčín – Trenčianske Teplice – Omšenská Baba – Horná Poruba – Vápeč – Homôľka.

„Zdar Majky, kde ste???“ – volá Peťo Antol.
„Vo vlaku do Trenčína, príchod o 18:32, tak nám na 18:35 objednajte štartovacie pivko!“ – odpovedám.
Pivko pohladí na tele i duši a tak s úderom siedmej /večer/ už niet cesty späť. Vyrazili sme. Tempo máme rezké, chceme stihnúť v Tepliciach kuknúť hokej. Hráme s Fínmi. V tomto prípade sa to dá nazvať hraním. Aspoň to, čo sme stihli vidieť od konca druhej tretiny. Nešťastnú prehru spláchneme nejakými pivkami, ktoré však po chvíli potíme stúpaním po červenej na Omšenskú Babu. Tibor drží svižné tempo, ôsmi šialenci sa ho držia ako kliešť. Niet času na dlhé rozhovory. Občas krátka prestávka, minikurz astronómie a šliapeme ďalej. Prefrčíme Hornou Porubou a pred piatou hodinou rannou stojíme na Vápeči. Slovensko sa prebúdza do mračného a veterného rána, preto sa hore dlho nezdržujeme. Na Homôľku to je na skok. Doskáčeme tam o 06:15. Presne v tomto čase dorazia vyspaní „klasici“ na hrebeňovku Nitrických vrchov. Zdravíme ich zívaním a utieraním karpín. Doprajeme si prestávku na oddych a súčasne si kladiem „hamletovskú“ otázku : „Ísť, či neísť ďalej?“. Stará pravda hovorí, že turista musí mať pohodu. Napapkám sa, doplním tekutinky a hlavne sa kvalitne vykakám. Pohoda sa okamžite dostaví. Otázka pokračovania je týmto vyriešená!

Ešte relaxujeme, zatiaľ čo „klasici“ už ukrajujú prvé metríky trasy. Neostáva nám teda nič iné, len sa za nimi vydať. S pocitom ako keby som spal celú noc, si stanovujem odvážny cieľ. Doraziť s prvými do Omastinej! Zapnem forsáž a onedlho som sám. Pod Capárkou, po cca dvoch hodinách dobieham rokošporťácke dudrieny. Odvážny cieľ bol až príliš odvážny. Dozvedám sa, že prvé „IC-čka“ majú náskok cca hodinu a pol a navyše sa začína prejavovať únava. Urobím si opäť pohodu a čakám našich šialencov. Hoci stihneme ešte prejsť najvyšší bod celého bonusu, 1028 m vysoký Suchý vrch, na Kšinianskej poľane sa rozhodneme vynechať zvyšok oficiálnej trasy. Ubolené nohy, „odídené“ kolená, otlaky a navyše som chytil „vlka“. To asi z toľkej pohody… Odbočíme na zvážnicu do Omastinej. Keby som bol býval vedel, že sa budem doslova potácať trinásť kilometrov nekončiacim lesom za takmer žiadneho klesania, radšej by som bol býval pozbieral posledné sily a trasu dokončil cez Čierny vrch, sedlo Rázdelie so zostupom do Omastinej. Čo už. Snáď nabudúce. A s navlhčenými vreckovkami a detským zásypom!

Do Omastinej sa domotáme približne o 15:00. Okamžite „exnem“ pol litra kofoly, aby som sa naštartoval. Pomohlo. Hneď si dám pivo. K tomu vyprážaný syr s hranolkami a družnú debatu s dudrienami. Turistická tombola je v plnom prúde, nevyhrávam nič. Vôbec mi to však nevadí, som spokojný so svojim výkonom. Monika, Sáška, Marcel, Guru, Joži, Tomáš, Peťo, Tibor – vďaka Vám, bol to naozaj skvelý zážitok.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!