„Najobľúbenejšie zimné podujatie, na ktorom sa vystriedalo mnoho turistov, budúcich nádejných horolezcov. V nádhernom prostredí alpských náhorných planín, ktoré sú na vápencovom podloží reliéfne veľmi členité, Vás naučíme základy pohybu a pobytu v zimných, resp. ľadovcových horách. Individuálny prístup a nekompromisné bazírovanie na výučbe detailov zo strany skúseného inštruktora je zárukou toho, že v budúcnosti v možnej kritickej situácii vo veľkých horách si poradíte sami, bez príručky, celkom podvedome. Naučíme Vás prekonávať rôzne terény s rôznymi druhmi výzbroje, ako aj bez nej, zachytávať pád na firnovisku, postupovať v lanovom družstve, budovať fixy, vyťahovať raneného z ľadovcovej trhliny, budovať výškový tábor, záhrab, zisťovať lavinóznosť terénu a ešte mnoho praktických vecí, ktoré nás naučil život vo vysokohorskom prostredí. A to všetko v reálnych podmienkach, ďaleko od civilizácie a vykúrených horských chát, kde, mimochodom, budeme musieť aj jesť, piť a nezamrznúť, jednoducho prežiť!“ V tomto duchu a po Miňovom odporúčaní som sa nechal zlákať na podujatie Zimná príprava classic II. organizovaného CK Rokošport. Pôvodný februárový termín /13.-15.02.2009/ bol preložený kvôli zlým poveternostným podmienkam na marec /20.-22.03.2009/. Podujatia sa mal zúčastniť i Ľubošš, avšak na poslednú chvíľu uprednostnil pracovné povinnosti.

– Piatok, 20.03.2009 –

Odchod je plánovaný z Bratislavy o 05:00. Medzinárodná výprava /dvaja účastníci z bývalej federácie, Robur a Karel/ v počte dvadsať ľudí sa pohodlne uvelebuje v dvoch minibusoch a v Ďuriho terénnom aute s pohonom všetkých štyroch kolies, pretože 4 x 4 = 16, v očakávaní plnohodnotne prežitého predĺženého víkendu, ktorého výsledkom bude premena turistov amatérov na horolezcov profesionálov. Plnohodnotne aj preto, lebo sa nezúčastníme volieb hlavy štátu. Pár kilometrov za voľakedy prísne stráženou hranicou oddeľujúcou dobrých od zlých alebo naopak, nech si to každý vysvetlí po svojom, spozornieme. Popri ceste sa belie sneh. Postupne ho pribúda. V malebnej rakúskej obci Kapellen /702 m/ vidíme odhŕňať chodníky za pomoci snežných fréz. Po príjazde do cieľa, sedla Preiner Gscheid /1070 m/ zisťujeme, že za posledných 24 hod. pripadlo cca 60 cm nového snehu. To nie je vôbec pozitívne zistenie. Rozdelíme si výstroj, na chrbty naložíme naše kredence, pripneme snežnice a stúpame, resp. brodíme sa snehom, ktorého je zatiaľ po kolená. Pri prešliapavaní sa postupne prestriedame. Po cca dvoch hodinách dorazíme ku chate Waxriegel Haus /1361 m/. Gulaschsuppe und Bier nám dodajú potrebné sily na ďalšie stúpanie po Waxriegel Strasse. Snehu je nad kolená. Postupujeme veľmi, veľmi pomaly. Občas sa niekto pošmykne a už sa váľa v snehu. Hodina je pokročilá, sneh dráždi prvému bradavky. Výsledkom je krok dopredu a dva späť. Nad hranicou kosodreviny, vo výške cca 1520 m to teda musíme otočiť. Jednoducho to ďalej nejde. Zostúpime pod chatu Waxriegel Haus, rozložíme stanové mestečko. Záhraby nebudujeme, hoci trojmetrová duralová tyčka, odborne lavínová sonda, sa komplet celá stratí v jemnej snehovej perine. Začíname improvizovať.

– Sobota, 21.03.2009 –

Hlavnými bodmi sobotného programu má byť zachytávanie pádu na strmom svahu a vyťahovanie raneného z ľadovcovej trhliny. My však nie sme tam, kde by sme podľa plánu mali byť. Strmý svah tu nie je a ľadovcovú trhlinu sa nám nechce hĺbiť. Maťo navrhne „komerčný“ variant. Presunieme sa do nejakého blízkeho lyžiarskeho strediska, nájdeme ratrakom vhodne upravenú zjazdovku a celú ju čakanmi rozryjeme. Smer nejaké lyžiarske stredisko! Cestu si chceme spríjemniť skvelými ruskými a ukrajinskými hitmi, ale nie všetkým v našom minibuse je to po vôli. Treba ich poslať na Kaukaz, potom ich to prejde ako psa traktor… Po chvíli nás víta lyžiarske stredisko, moderne po slovensky ski resort; Niederalpl /1220 m/. Keďže sa chceme púšťať po svahu smerom dolu, zákonite by sa patrilo vystúpiť hore. Tak aj učiníme. Na hornej stanici vleku absolvujeme krátku inštruktáž histórie a používania čakanu. Čakanu, nie cepínu. „Čakan neslúži na podopieranie, ale hlavne na zachytenie pádu, modernejšie – vhodne zakrivené umožňujú aj lezenie krátkych ľadových úsekov. Drží sa hrotom dozadu!“, prizvukuje Maťo. Začíname trénovať zachytávanie pádu. Hádžeme sa na svah na brucho, na chrbát, hlavou dolu i hore a ku… ostávame nehybne ležať na mieste! Že v čom je problém? Je to mäkké. Lepšie by bolo na tvrdé i zľadovatené. Tak aspoň v krátkosti absolvujeme rýchlokurz vyťahovania zraneného z improvizovanej ľadovcovej trhliny a nasleduje návrat späť do nášho stanového mestečka. Spať ideme za silného vetra.

– Nedeľa, 22.03.2009 –

Celú noc intenzívne fúkalo a vietor stále neustáva. Pôvodný návrh nácviku lezenia a zlaňovania na blízkej skalke v zimnej výzbroji sa stáva minulosťou. Vietor je príliš silný a my tak meníme plán aspoň na výstup na najvyšší vrchol Fischbacherských Álp, 1782 m vysoký Stuhleck. Začíname stúpať zo sedla Pfaffensattel /1368 m/. Počasie nám praje, počas prestávok na oddych sa kocháme nádhernými výhľadmi. Záverečné metre po opustení lesa absolvujeme ruka v ruke so silným nárazovým vetrom. Na vrchole dáme spoločnú fotku, v chate rozlúčkové pivko a nasleduje zostup. Počas zostupu ešte stihneme krátky kurz zisťovania lavínoznosti terénu. Pár dobrovoľníkov si vyskúša simulovaný pocit uväznenia v lavíne. Dobrý pocit, určite ho nechcem zažiť naostro. Zimná príprava dopísala poslednú kapitolu.

Škoda, že poveternostné podmienky, silný vietor, sneženie, čerstvo napadnutý, nesadnutý sneh a z toho vyplývajúci vysoký stupeň lavínového nebezpečenstva nám nedovolili plnohodnotne absolvovať kompletný program. Napriek tomu všetkým zúčastneným patrí vďaka za pohodovú atmosféru. Snáď o rok.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!