Dlho som rozmýšlal ako začať, ale najlepšie bude ak pôjdeme pekne od začiatku. Pred nejakým časom som dostal e-mail od priateľa s návrhom na túru. Všetko by bolo v poriadku, veď to je normálna vec, keď vás kamaráti volajú na hory, ale tento nápad bol skutočne špecifický a netradičný. Znelo to asi takto (skrátim to): „Mohli by sme zrealizovať dlhší pochod v Malých Karpatoch a aby sme mali čo najťažšie podmienky, malo by byť veľa snehu a mali by sme ísť v noci!“

Keď som si to prečítal, pozerám pre istotu do kalendára, či nie je prvý apríl. Nebol. Mojmír to myslel vážne. „Pod rúškom noci pracuje iba zlodej“, citujem expremiéra a my máme ísť v noci??? Ale všetko treba raz skúsiť. Návrh trasy znel: Bratislava-Rača-Sološnica, cca 40 km. Bola to výzva, tak som hneď dal vedieť o plánovanej akcii ostatným členom Hikers teamu. Samozrejme boli nadšení z tohto nápadu a súhlasili.

Krčma 3 zajace, Rača (150m), 7.12. 2007, čas 22:00. Prichádzajú dvaja poslední členovia nášho nočného pochodu Mojmír a Ľuboš. Čas 22:45. Ešte niekoľko fotografií pred odchodom a vyrážame. Sme šiesti, Majky, Miňo, Hany, Ľuboš, Mojmír a ja, Fidžo. Začíname najprv popri vilách luxusnejšej lokality Bratislavy. „Z niektorej garáže by som mal trojizbový byt!“ padla vtipná poznámka. Za posledným rodinným domom nasadzujeme čelovky a až teraz sa začína naše dobrodružstvo. Terén ako vidíme hneď od začiatku, bude veľmi blatistý, našťastie predpokladaný dážď ustúpil a neprší nám. Smerujeme k Bielemu krížu, ale vyhýbame sa klasickej „asfaltke“ a kráčame lesnou cestou. Míňame Horváthov kríž a Haluzického pomník. Ten má za sebou zaujímavú históriu: Poľovník objavil pytliaka vo svojom poľovnom revíri a vyzval ho, aby opustil revír. Pytliak na jeho výzvu reagoval streľbou, poľovníka smrteľne zranil a utiekol. Naháňačka pytliaka-vraha trvala asi mesiac. Do akcie bolo okrem veľkého počtu žandárov zapojené aj vojsko (19. 4. 1941). Výsledkom tejto naháňačky boli ďalší dvaja mŕtvi. Pri prestrelke s pytliakom bol zastrelený žandársky strážca Kollár, v Stupave omylom zastrelili mäsiara a bolo aj niekoľko ranených. Za udanie pytliaka-vraha bola vypísaná odmena 5.000 Korún, ale nepodarilo sa ho dostať živého. Bol zastrelený vo svätojurských horách nad Neštichom, aj to na základe zrady svojho komplica.

Prichádzame na Biely kríž (500m), najväčšie stúpanie máme teda za sebou. Tu sa posilníme a pokračujeme ďalej, veď noc je ešte mladá. Po pravej strane míňame vysvietenú meteorologickú stanicu. Sem – tam sa mihne pás bieleho snehu. Náročnosť terénu nám zvyšuje neustále obchádzanie, ale i vhupnutie do veľkých kaluží a blata. Už je po polnoci a nás veselá nálada stále neopúšťa, hoci vieme, že máme pred sebou ešte veľa kilometrov v takomto blatistom teréne. Prichádzame na Salaš (490m). Je tu križovatka dvoch ciest a jednou z nich je asfaltová cesta, ktorá vedie zo Sv. Jura na Košarisko (chatová osada). My ale pokračujeme ďalej po červenej „Štefánikovej magistrále“. Slová síce ubúdajú priamo úmerne k počtu prejdených kilometrov, ale stále nám je ešte relatívne veselo. Takmer po „rovine“ prichádzame k ďalšiemu označenému bodu na mape s názvom Kozí chrbát (550m). Odtiaľto nás čaká opäť stúpanie na Somár (649m). Po ceste niektorým z nás dochádzajú pomaly baterky v čelovkách, tak si ich postupne vymieňame za nové. Tma je neúprosná a šuchotanie vetra v lístí vôbec nie je dvakrát príjemné. Myslíte si, že vás niekto z hĺbky lesa pozoruje.

Obavy z divej zveri máme asi všetci, takže pri každom zašuchotaní, smerujú naše pohľady podporované svetlom čeloviek do tmy medzi stromy, či tam niekto alebo dokonca niečo nie je. Myslím, že pri jednom z takýchto poohliadnutí do tmy medzi Somárom (649m) a Tromi kamennými kopcami (570m) sa naše svetielka z čeloviek stretli s odrazom v očiach lesnej zveri. Našťastie to boli len srnky, ktoré nás prekvapili svojím šuchotaním. Minuli sme Tri kamenné kopce (570m) a opäť nás čakalo stúpanie smerom na Konské hlavy (648m) a tu sa to stalo. Keďže som mal na nohách ponožky jednej nemenovanej značky začínajúcej na písmeno Northland, začal sa mi robiť otlak na ľavej nohe, spomaľujem. Keď som zaostával asi 10-15 metrov, tak som počul opäť nejaké šuchotanie v lese. Dosť hlučné, vietor to určite nebol. To mi dodalo sily a v priebehu 2-3 sekúnd som bol opäť na úrovni mojich kolegov, ktorí počuli to isté. Dokonca Majky, ktorý kráčal ako prvý, zbadal skupinku divých svíň a okamžite zastavil. Prebehli po našej pravej strane a vkĺzli do lesa, kde očividne vyplašené a „nasraté“ šuchotali ešte chvíľu. Od týchto svíň nás delilo len pár metrov. Kým svine pripravovali útok na nezvyčajného nočného votrelca, ktorým sme boli my, nelenili sme, vytiahli sme všetci vyrezávané drevené píšťalky z „Bratislavských vianočných trhov“ darovaných Mojmírom pre prípad stratenia sa a všetci sme sa začali „brániť“ a plašiť svine nekontrolovaným pískaním. Zabralo to. Svine sa stiahli a prestali šuchotať.

Od tejto chvíle sme boli ešte viac ostražití a pískali sme skoro pri každom šuchotaní :-). Blížili sme sa k polovici našej túry, ktorou bola Pezinská baba (527m). Ešte pre ňou sme narazili po ceste na krásnu laň, ktorá bola nepochopiteľne krotká a pozorovala nás asi z 10 metrov úplne bez pohnutia. Tesne pred Babou nám cez cestu prebehla líška, ktorá bola pravdepodobne na love. Na Babe sme si dali dlhšiu prestávku na posilnenie a oddych. Lesná zver nám aj tu nedala pokoj, lebo po lúke sa smerom k nám blížila líška. Hovorím ostatným: „Len aby nebola besná“ a začal som pískať. Predstavte si, že líška na toto vôbec nereagovala, pokračovala ďalej smerom k nám. Pred ňou v tráve ležala plechovka od piva odhodená nezodpovedným človekom, líška k nej prišla, zobrala ju do zubov a kľudne si odkráčala do lesa. My sme ostali v šoku z tohto výjavu, jednoducho sme nechápali! Po zaujímavom zážitku a oddychu sme pokračovali ďalej, čakalo nás 200m prevýšenie na jeden kopec….“ako sa len volal…neviem si spomenúť…je to niečo krátke a na písmeno B…..aha už viem Čmelok (709)!“…uvažoval som nahlas :-).

Medzi druhou a piatou hodinou už boli všetci dosť unavení a „skúpi“ na slovo. A keď niekto niečo povedal, tak to bolo typu : „Chce sa mi spať!“ alebo „Are we there yet?“. Hany bola dokonca tak unavená, že kam sa pozrela, tam pobehovali malí krpatí mikulášovia-škriatkovia. Ale to bolo asi tým, že si po ceste spievala Jingle bells :-). Z Čmeľka sme potom klesali do sedla Javorina (620m) a odtiaľto ďalej na Čermák (600m). Začalo sa pomaličky rozvidnievať a až teraz som zistil že som celý od blata. Od Čermáku sme pokračovali širokou, miestami blatistou lesnou cestou na Hubalovú (535m). Keďže sme klesli, tak nás čakalo stúpanie, ale už len mierne na Panské uhliská (600m) a odtiaľ popri oplotenej obrovskej zvernici na Taricove skaly (620), odkiaľ bol pekný výhlad do doliny pod nami a vľavo na Vysokú (754m). Nasledovalo už len klesanie cez blatistý terén, plný mokrého lístia na Skalku (525m) a do Sološnickej doliny (270m). Počítame posledné metre a tešíme sa na zaslúžený oddych na chalupe v Sološnici, u nášho kamaráta Mojmíra. Konečne vidíme cieľ, z komína sa dymí, určite tam bude teplúčko. Do cieľa, Sološnica (220m), prichádzame približne o 09:30 a ten pocit spokojnosti sa nedá opísať.

Na záver by som sa chcel poďakovať Mojmírovi, že zorganizoval super akciu, na chalupe sa o nás skvelo postaral a samozrejme Ľubovi, Majkymu, Miňovi a Hany, že sa nenechali odradiť a išli nocou, blatom a takisto aj za súdržnosť a kolegialitu. Našou odmenou je určite skvelý pocit na duši a pekné zážitky z nočnej turistiky. Vrelo odporúčame! Odteraz nás už asi cez deň na horách nestretnete, budeme chodiť zásadne v noci, menej turistov, prázdnejšie chaty, žiadni českí turisti v „bačkúrkach“ :-).

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

‚

HORÁM ZDAR!