Po návrate z Alphubelu si dopriavame deň voľna a konsolidujeme sily v kempe Attermänze. Hlavne teplá sprcha z nás rýchlo zmýva únavu, a tak už večer kujeme plány na ďalší kopec. Predpovede veštia dva dni pekného počasia, čo je pre náš plán viac než dostačujúce. Úmysel je jasný: vystúpiť na siedmy najvyšší vrchol Álp (podľa UIAA), najvyšší vnútrozemný vrchol Švajčiarska, DOM. Majestátne sa týčiaci dominantný vrchol skupiny Mischabel čnie tri kilometre nad dolinou Mattertal. Samotný fakt, že smerom hore vedie len cesta po vlastných, je už samo osebe výzva, ktorej nemožno odolať. Preto ešte v ten večer volám na chatu a rezervujem nám tri miesta na nasledujúcu noc.

Prvé lúče slnka sa do doliny dostávajú až po deviatej. Dovtedy sa moc zo spacáku do studeného rána nikomu nechce. Po raňajkách si balíme veci na dva dni, krátko vyzvedáme od čechov, ktorí zhora práve zostúpili a štartujeme pred desiatou z kempu. Prvé dva kilometre po asfaltke vedú okolo golfového ihriska do dedinky Wildi, ktorá plynule prechádza do Randy. Tu na križovatke pri kostole začína značka, ktorá nás navedie k našemu dnešnému cieľu – Domhütte. Hneď od začiatku má stúpanie slušný sklon, takže lýtka idú do prevádzkovej teploty veľmi rýchlo. Míňame ohradu s danielmi, prechádzame most cez potok Dorfbach a napájame sa na lesný chodník. Na ošúpanej červenej lavičke dávame prvú prestávku a dopĺňame tekutiny. Dobieha nás mladý poľský párik, ktorý ide naťažko. Hlavne z batohu dievčiny ma bolia ramená len ho vidím. Chodník pokračuje lesom serpentínovo hore a ani na chvíľu sklonom nepoľavuje. S narastajúcou výškou je les stále redší a začína kvalitne pripekať.

Na pravej strane sa vynára veľký suťový žľab, v ktorom každú chvíľu hrmia kamenné lavínky. Ako poznamenal mladý poliak: „rolling stones“. Kvôli nim je uzavretý aj most, ktorý ponad žľab vedie. Pôvodne sme ním plánovali ísť, ale bratia nás včas upozornili. Po skoro troch hodinách sme pod skalným úsekom, ktorý je ďalej čiastočne zaistený kramľami a oceľovým lanom. Krátka prestávka, dolievame do motorov H2O a obnovujeme UV nátery. Výhľady na druhú stranu doliny sú parádne, pozornosť stále priťahuje hlavne pyramída Weisshornu. Terén je stále strmší a na rad prichádza aj pohon 4×4. Pri pohľade hore skalnou stenou by človek nepovedal, že tadiaľ vedie chodecký terén. V cca 2600 prechádza chodník traverzom doľava, pričom cez neho preteká malý potôčik. Je to jediná príležitosť, kde sa dá na trase nabrať voda (okrem chaty). Nasleduje výšvih kolmými stienkami, čo je s oťažievajúcim batohom veľmi zaujímavá pasáž. Za týmto úsekom sa cesta stáča do prava a má opäť chodecký charakter. Krátko suťovými serpentínkami a na horizonte sa objavuje samotný Dom a konečne aj chata. Povzbudený blízkosťou cieľa dnešnej etapy cválame v ústrety útulnému príbytku. S chatárkou sa rýchlo dohadujeme na pridelení rezervovaných postelí a piva, za čo si od nás berie naše Alpenvereiny. Zvyšok poobedia varíme a robíme si energetické zásoby na nasledujúci deň. Zo súmrakom prichádzajú od Matterhornu čierne mračná, začína popŕchať a klepanie dažďa o strechu počuť ešte dlho do noci.

O pol tretej sa budíme na všeobecný ruch. Spať sa už nedá, tak sa obliekame. Všetci čo spali na chate sa už chystajú vyraziť. Raňajkujem narýchlo uvarený vifón, posledná kontrola zabalených vecí, vyrážame. Je 15 minút po tretej hodine, je jasno. Nie je zima, zato je tma ako vo vreci. Vyšliapaným chodníkom od chaty naberáme rýchlo výšku. Chvíľu aj vidieť svetlá čeloviek pred nami, ale rýchlo miznú za horizontom. Ostali sme sami v tmavej noci. Spolu s posledným mužíkom sa stratil aj chodník a mi začíname tápať v horách suti a ľadu. Snažíme sa nájsť správny smer a to nás stojí čas, ktorý si v tej chvíli ani neuvedomujeme. Odrazu cítime, že pod nohami už nie je zem ale ľad. Stopy po mačkách nás uisťujú, že ideme dobre. Naväzujeme sa na lano a vydávame sa na psycho prechod ľadovcom Festigletscher. Na výber sú tu trhliny všetkých šírok a hĺbok. Kľučkujeme, obchádzame, preskakujeme. Preskakovať trhliny do kopca je veru náročná zábavka. Začína sa brieždiť a my dobiehame dvojicu anglánov, ktorí to otáčajú, vraj „It is too dangerous“. K miestu, kde sa prechádza cez hrebeň na vedľajší ľadovec nás delia posledné metre, posledná trhlina. Podarilo sa a ja si na chvíľu užívam komfort pevnej pôdy pod nohami. Nasleduje rozbitý dvojkový terén. V domnení, že je tu stále natiahnutý fix začíname liezť. Pri prvom nite asi v desiatich metroch už vieme, že ho tu nenájdeme. Svitá a my doliezame do sedla Festijoch. Po takmer troch hodinách naša prvá pauza. Zvažujeme smer ďalšieho postupu: Festigrat alebo normálkou cez Hobärggletscher. S ohľadom na doterajší vývoj situácie volíme jednohlasne relatívne ľahšiu variantu normálkou. Tá začína zo sedla zostupom cca 20 výškových metrov strmo dole na ľadovec. Okrajová trhlina sa smerom nadol preskakuje ľahko.

Nasleduje traverz naprieč po vrstevnici, popod obrovské serakové pole niekam do polovice ľadovca. Tu na nás čaká trhlinový bonus dňa: 5 metrov bezodného ľadoprázdna. Jediná cesta na druhú stranu vedie po snehovom moste. Ako služobne ťažší idem prvý. Očakávaný pocit beztiaže sa naštasie nedostavuje a ja s uľavou doberám Miňa. Ďalej už pokračuje vyšľapaná dialnica, ktorou poľahky naberáme výšku. Pod Nadelhornom, približne v 4000 dávame ďalšiu prestávku na doplnenie tekutín. Počas nej môžeme sledovať aj vrtulníkovú záchranku pod vrcholom Lenzspitze. Pofukujúci ľadový severáčik nás rýchlo pohýňa ďalej. Aby sme sa zahriali, volíme strmšiu variantu nástupu do severných svahov Domu. Zahriatie prichádza rýchlo, tempo môže poľaviť. Už v lúčoch slnka sa napájame späť na prešľapanú cestu. Vietor sa pohráva s polystyrénovým snehom a miestami zakrýva stopy. Okolo 4300 začínam pociťovať úbytok výkonu. Náš postup sa výrazne spomaľuje. Zhora vidíme schádzať prvú dvojicu. Je to vodca s klientom. Po krátkej debate o tom, že ideme neskoro, odhaduje náš návrat na chatu na „five o´clock“. Vraj to máme na vrchol ešte 1,5 až 2 hodiny týmto tempom. Moc ma nepotešil ale asi vie čo hovorí. S prianím šťastia sa lúčime a pokračujem ďalej stále strmšími snehovými pláňami. Krátko na to stretávame zostupovať aj mladých poliakov. Zavesili sa na vodcu a evidentne im táto taktika vyšla. Moje tempo naberá slimačie rozmery, preto dávam na Miňovu radu a nechávam batoh zaistený jedným cepínom pri chodníku. Odovzdávam mu vedenie a ďalej sa nechávam „ťahať“ na druhom konci. Pomaly odkrajujeme posledné metre k vrcholu, ktorý stále nevidieť. Prichádzame do nevýrazného sedla. Nasleduje strmý výšvih doľava po betónovom firne. Dychčím ako o život. Slnko nám svieti ponad horizont priamo do tvárí. Stena sa odrazu pokladá a my môžeme stáť vzpriamene na malej snehovej plošine. Po siedmych hodinách pochodu tak dosahujeme vrchol. Čas akoby sa zastavil a na tú krátku chvíľu je zrazu človek vyrovnaný s celým vesmírom. Opojné výhľady uvoľňujú myseľ a napĺňajú ju neskutočným pokojom. Povinné pózovanie fotoaparátu, likvidácia zásob cukru a čaju. Je čas vydať sa na zostup a hlava opäť začína vnímať realitu.

Opatrne schádzame strmú pasáž z vrcholu a rýchlim krokom klesáme v nafúkanom prašane. Za hodinu sme už o 500 výškovým metrov nižšie a stáčame sa doľava okolo serakov. Slnko tu už načalo ľadovú hradbu a v snehu vidíme čerstvé úlomky serióznych rozmerov. Nižšie dokonca aj dva splazy, z ktorých jeden zarovnal aj časť prešľapanej stopy. Prichádzame opäť k veľkej trhline. Za poludňajšieho svetla vzbudzuje ešte väčší rešpekt ako ráno. Idem prvý, rýchlo a zároveň zľahka kráčam po snehovom moste. Už som na druhej strane keď mi zrazu noha vbehne až po pás do snehu. Hádžem sa na brucho a snažím sa z toho vyplaziť. Podarilo sa. Nasleduje traverz a krátky výšvih do sedla Festijoch. Cez okrajovú trhlinu to týmto smerom nie je až také jednoduché. Slnko páli a zo západnej steny Domu v krátkych intervaloch uvoľňuje kamenné projektily. Už mi jasné čo myslel chlapík tým, že ideme dosť neskoro. Na dvakrát zlaňujeme zo zánovných borhákov späť na Festigletscher. Za denného svetla je cesta cez ľadovec zreteľná a orientačne oveľa ľahšia ako v noci. Po okraji ľadovca rýchlo ukrajujeme posledné metre k chate. Vyzúvanie mačiek predznamenáva, že už nebude ďaleko. A tak aj je a my sa po dvanástich hodinách ocitáme späť na mieste nášho posledného nocľahu. Chata je takmer ľudoprázdna a tak si pri pive vychutnávame ticho na terase pred ňou. Máme v pláne ešte dnes zostúpiť do Randy, a tak si po hodine relaxu balíme veci čo sme si tu odložili. Dojedáme zvyšné zásoby a za jemného mrholenia sa vydávame na zostup. Navlhnutá skala si vyžaduje nepretržité sústredenie, oceľové laná a kramle v exponovaných úsekoch padnú vhod. Pri Europahütte ma dobieha vrcholová eufória a cítim sa neskutočne čerstvo. Opadá až nižšie v lese, kde ju takmer okamžite strieda únava, ktorá ma núti si sadnúť. Tento úsek zostupu sa mi zdá akoby nekonečný, za každou zákrutou čakám koniec a ten nie a nie prísť. Prichádzame k lavičke, na ktorej sme včera oddychovali pri ceste hore a dopriavame si dlhší oddych. Nasledujú posledné metre a z lesa sa vynárajú drevené chalúpky. Za osem hodín sa nám podarilo zostúpiť vyše 3000 výškových metrov. So súmrakom prichádzame do kempu Attermänze. Teplá sprcha je zaslúženou odmenou a zároveň bodkou za ťažkým, ale krásnym výstupom.

Dodatok: Výstup na Dom je náročný hlavne kondične a aklimatizačne. Určite naň neodporúčam ísť pokiaľ ste predtým nespali aspoň 2-3 noci nad 3500. Kľúčovým miestom výstupu je nástup na ľadovec od chaty, ktorý je ideálne nalogovať do GPSka večer pred výstupom.

Výstup v číslach:
Attermänze (1420) – Domhütte (2940): 5h , prevýšenie 1520m
Domhütte (2940)– Dom (4545): 7 hodín, prevýšenie 1605m
Dom (4545)– Domhütte (2940): 5 hodín, klesanie 1605m
Domhütte (2940)– Attermänze (1420): 3 hodiny, klesanie 1520m

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

1 2 ►

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS