Po dvoch mesiacoch čakania na počasie konečne sedíme v aute smer Vysoké Taury a dúfame, že predpoveď na najbližšie dva dni sa nebude mýliť. V trojčlennej zostave si to šinieme nedeľným, upršaným Rakúskom po A2-ke smer Graz-Villach-Lienz-Kals, až konečne krátko po 13tej parkujeme pri Lucknerhause. Tlačíme niečo do hláv, potom veci do batohov. Dnes je pred nami len 850 výškových metrov na chatu, takže nie je dôvod sa ponáhľať.

So slnkom nad nami a „veľkým zvonom“ pred nami vyrážame po prašnej ceste hore údolím Kodnitztal. Pred Lucknerhutte si dávame pauzu, ale vietor nás rýchlo vyprevádza ďalej, oblaky nad nami rozháňa ešte rýchlejšie. Za chatou pokračujeme popri ľadovcovej rieke príjemným chodníkom, ktorý sa s narastajúcou nadmorskou výškou stáča doľava. Hlasným pískaním dáva o sebe vedieť aj miestna mnohopočetná fauna. Pohodovým tempom po vyše dvoch hodinách prichádzame na „Štrúdelhute“.

Priestranná a účelne riešená trojpodlažná chata ponúka ako jedna z mála v Alpách možnosť nabrať si zdarma pitnú vodu z kohútika. Všetky informácie a oznamy sú tu v nemčine, ale s personálom sa dá bez problémov dohovoriť po anglicky. Po nahlásení sa sa skladáme v „lágri5“, dopĺňame sily aj tekutiny. Večer ešte skúmame okolie chaty, ja si vybieham spraviť pár veterných fotiek pod Fanotkogel, odkiaľ vidno celý Glockner-masív ako na dlani. Nakoľko v chate je zakázané používať otvorený oheň, skúšam za chatou uvariť na plyne vodu na čaj na výstup. V silnom vetre sa mi to ani po 20-minútovom skúšaní nedarí, a tak kupujem za 2,5€ liter v bufete chaty. Po zbalení útočných batohov si prebytočné veci odkladáme v uzamykateľných skrinkách na prízemí a s budíkom na pol piatu zarovno západom slnka zalíhame pod deky.

Ráno je obloha úplne čistá, a tak po rutinných rituáloch za svitania opúšťame chatu. Po súťovom chodníku sa zakrátko dostávame na ľadovec Kodnitzkees, ktorého povrch je ešte zmrznutý. Začína nepríjemne fúkať tak sa dlho nezdržujeme a po vyzbrojení a naviazaní sa vyrážame po vyšľapanej stope. Relatívnu rovinku strieda pri úpätí južnej steny Glocknerov celkom výživný výšvih na Kampl, kde firn strieda skala. Ďalej cesta vedie po krátkej ferate, ktorou už postupujeme samostatne. Táto končí pri Erzherzog-Johann-Hutte, kde si už pri lúčoch slnka dopriavame krátky oddych.

Po Kleinglocknerkees vystupujeme slnkom zmäknutým terénom pod žľab na „malý zvon“. Cestou stretávame aj schádzajúcu dvojicu miestnych borcov v krátkych rukávoch, hoci pocitová teplota vzhľadom na vietor nie je vysoko nad nulou. Konečne sme pod žľabom, tu sa terén dvíha asi do štyridsaťstupňového sklonu. Badám hneď prvý problém, ktorým nie je ani tak samotný svah, ale lanové družstvá nad nami. Dve napravo vystupujúce, ugrofínsky hovoriace sa evidentne moc neponáhľajú, tak ich začíname obiehať. Keď sme asi v polovici, badám zostupovať družstvo priamo nad nami. Síce v mačkách ale s palicami v rukách už na prvý pohľad nepôsobia isto, a keď prvému újde noha, neváham a traverzujem na druhú stranu. Tu, aj keď si treba prešľapať stopu aspoň nehrozí strhnutie dobre živeným jedincom. Žľab končí úzkym miestom na hrane rebra, po ktorom sa ďalej pokračuje vpravo až na „malý vrchol“. Prechádzame ho tesne pred príchodom ďalšieho zostupujúceho družstva. Vyššie má terén vôbec najstrmší sklon a dá sa tu istiť o oceľové tyče, pri jednej takej sa vyhýbame ďalším zostupujúcim. Na ďalších už nečakáme  a zrýchleným tempom sa im vyhýbame až na vrcholovom hrebeni Kleinglockneru.

Na obe strany sa razom otvárajú úchvatné výľady a pred nami, čoby kameňom dohodil, čnie samotný vrchol. Na ceste k nemu treba ešte prekonať poslednú prekážku – ostré sedlo medzi „malým“ a „veľkým zvonom“. Na obe strany je to kvalitná strmina, už chápem čo to znamená „zlyžovať Pallaviciniho“. Ostáva vyliezť krátky mixový terén, kedy nohy zaberajú do snehu a ruky si užívajú príjemne vyhriatu skalu. Razom sa predo mnou vynára najznámejší vrcholový kríž v Rakúsku a 360-stupňová panoráma, ktorú nemožno opísať slovami – jednoducho dokonalý okamih. Je takmer bezvetrie, paradoxne sme tu sami a užívame si to plnými dúškami.

Na rad prichádza tá náročnejšia časť dňa – zostup. Do sedla istím z kruhu, sám potom zlaňujem. Tu ma nachvíľu zdržiava poľské dievčenské družstvo, ale aspoň mám čas v kľude zbaliť lano. Na Kleinglockneri sa dohadujeme ako budeme ďalej postupovať pri zostupe. Môj návrh zlaňovať sa nestretáva s pochopením ostatných. Po pár metroch zliezania však vybaľujem lano, ktoré som kvôli tomuto bral práve 60metrové. Dve dĺžky som zlanil cez tyče a dve cez kruhy na skalách v žľabe, čo vrele odporúčam hlavne kvôli urýchleniu zostupu. Doba už celkom pokročila a z ranného firnu bola už teraz kaša, takže cesta na Adlersruhe bola hlavne o tom nezapadnúť po kolená do mokrého snehu.

Pred chatou si dávame obed a ja opäť míňam „dvepäťdesiat“ na liter vody, lebo dva čo som mal v batohu už padli za smäd. Pri zostupe po ferate mám „šťastie“ a musím sa vyhýbať štyrom družstvám vodcov s klientami. Cez ľadovec dolu to už ide rýchlo a po vyše siedmych hodinách sme opäť na „Štrúdelhute“.

Vyzliekame goráče aj medzivrstvy, dopĺňame sily a pribaľujeme veci, čo sme si tu odložili. Dlho sa nezdržujeme a pokračujeme v ceste dolu. Až teraz ma dobieha vrcholová eufória, ktorá mi vlieva do nôh síl ako keby som bol čerstvo oddýchnutý. Na Lucknerhutte si po zaujímavej konverzácii s chatárom dávam pohár veľmi dobrej a osviežujúcej ovocnej šťavy. Parkovisko je na dohľad a my po vyše deviatich hodinách pochodu zhadzujeme veci pri aute. Ešte povinné „osvieženie“ v potoku a plný dojmov z nádherného dňa vyrážame späť na Slovensko.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS