Prvý zdokumentovaný názov tohoto vrcholu – Meeraugspitze – pochádza z roku 1853. V doslovnom preklade znamenal „štít Morského oka“. Terajší názov Rysy pochádza z goralského rysy, čo je pomenovanie pre čiary, ryhy či štrbiny, ktoré sú viditeľné pri pohľade zo severu na vrchol Rysov a tiež na severné steny Mengusovských štítov. Tieto žľaby sú často i v lete zasnežené a tak sa vynímajú na tmavom žulovom podloží skalných stien. Nemá teda nič spoločného s rovnomennou mačkovitou šelmou. Pred 1. svetovou vojnou ich dokonca propagovali pod názvom tatranské Rigi, pre ich široký výhľad.

Ráno si dopriavame dlhší spánok a vstávame až o šiestej. Prvý pohľad von oknom dáva tušiť, že dnes si opäť užijeme UV žiarenia do sýtosti. Po hodine obvyklých ranných rituálov sa vezieme smer Štrbské pleso. Na parkovisku sme dnes skasírovaný ako prvý. Poučení z predchádzajúceho dňa balíme aj snežnice/lyže, čo nám neviem prečo trvá nezvykle dlho. Následkom toho sú zmrznuté ruky, ktoré musím  hodne dlho rozcvičovať. Miňo obúva lyže hneď na začiatku, my si vykračujeme stále napešo. Pod Triganom už kúria celkom slušne, tak zhadzujeme čo sa dá. Cestou k Popradskému plesu stretáme len skupinu nastupujúcu do žľabu na Patriu.
Rázcestie pri plese je ešte stále v tieni, čo spolu s chladom od vody vyúsťuje v pocitovú teplotu „lehce“ pod mínus desať. Krátko koštujeme čo sme si navarili a fičíme ďalej. Nad Žabím potokom sa čakáme, čo mi dáva čas obdivovať kolmé zrázy „všetkých čertov“ – Satana, Pekelníka, Diabloviny. Vo výrazne zarezanom Červenom žľabe zaostrujem trojku, ktorá si to voľne „šinie“ hore – „Snáď vedia čo robia“. Pokračujeme popod Kôpky. Svižné tempo v krátkom stúpaní mi vyhovuje, tak zvyšku kúsok odbieham. Od Wachterky začína pofukovať, čo nedáva moc priestor na zastávky, preto oddychujeme až pod výšvihom. Rampa je prešľapaná, ale na pohľad ľadová, tak pre istotu obúvam(ako jediný) mačky. Zvyšok sa mi zatiaľ stráca z dohľadu a dobieham ich až pod chatou keď vychádzajú z tieňa. Je pomaly obed, tak si dávame šlofíka a zo zvedavosti nazeráme do útrob „novej“ chaty, ktorá sa o poznanie zväčšila.
Skialpová tretina skupiny vyráža o niečo skôr smer Váha. Cieľom tejto údernej jednotky nie je výstup na samotný vrchol, ale maximálne využitie potenciálu miestneho lyžiarskeho strediska. My sa v mačkách vydávame hore čerstvo zošľapanou cestou z rebra nad chatou. V priebehu niekoľkých minút sme výškovo na úrovni sedla a môžeme na vlastné objektívy sledovať prvé oblúky našeho borca. Jedna vypnutá lyža ho síce na chvíľu zastavuje, ale ďalej to už zvláda s prehľadom.
Na redukovanej dvojke sa dostávame do nevýrazného sedla pod juhovýchodným vrcholom. Kamoš „sewerák“ dáva o sebe hneď vedieť. Fotopauza a so slnkom za chrbtom pokračujeme po naviatom hrebeni. Pod nami sa otvárajú zrázy a výhľady ďaleko do doliny.  Skúšam preliezť prvý vrchol, ale po pohľade cez hranu do Ťažkej doliny sa rýchlo vraciam späť. Preveje zmrznuté na ľad síce vyzerajú fotogenicky, ale ja sa mám stále rád, preto to obchádzme zľava. „Zliezame“ asi trojmetrový skalný schod a popod snehovoľadové krasové útvary prichádzame  na najvyšší z troch vrcholov Rysov (2 503 m n. m.). Fúka síce slabý, ale o to ľadovejší vánok. Dychberúce 360° výhľady na chvíľu zastavujú čas. Ostáva prejsť posledných pár metrov na severozápadný vrchol, na ktorom „svieti“ hraničný kameň. Sme tu sami, čo spolu s výhľadovou panorámou oceňujem najviac. Spúšť cvaká na všetky strany niekoľko minút, až ju preruší prenikavý pocit chladu v rukách. V závetrí ich zohrievam pri doplňovaní tekutín. Čas pokročil a my sa vydávame na náročnejšiu časť túry.
Raz-dva sme na chate, kde máme odložené snežnice, ktoré dnes boli len ako kondičná záťaž. Telefónom lokalizujeme zvyšok skupiny, ktorý sa práve chystá na poslednú jazdu dňa pod Volovcom. Neotáľame, aby nám nevznikla veľká časopriestorová odchýlka v synchronizácii a v mäkkom snehu valíme dole. Pod rampou obúvam snežnice a úžívam si aspoň chvíľu komfort, ktorý v sypkom snehu poskytujú. Nad Žabím potokom, kde sme sa mali stretnúť so zvyškom, ich prehadzujem z nôh na batoh. Synchronizácia samozrejme zlyhala, lyže sú predsa len lyže, a tak pridávame do kroku. Pod Patriou na mňa dolieha únava, preto dávam nohám konečne na chvíľu vydýchnuť. Príchod na Štrbské pleso máme s parádnym západom slnka, ktorý je výstižnou bodkou za takýmto dňom.
Ostáva ešte odšoférovať tri hodiny domov a pekný víkend za nami.

FOTOGALÉRIA K PODUJATIU

HORÁM ZDAR!

Trackback URI | Kanál RSS