jan 29 2011
Slnečný kúpeľ na tatranský spôsob
Vyrážame o šiestej ráno z Prievidze, cestou berieme Miňa, ktorý sa rozhodol aj pre skialpovú variantu a okolo 9.30 parkujeme na Troch studničkách (1140 m.n.m). Zdola odhadujeme výšku snehovej pokrývky na predpokladanej trase výstupu. Veľa sa ho tu teda nevysypalo. V pásme lesa tak do 20 cm, kosodrevina nie je na tom o nič lepšie. Sneh v žľabe je zrejme iba naviaty z priľahlých hrebeňov.
Nechávame teda lyže a snežnice v aute – čo sa ale nakoniec ukázalo ako nie moc dobrý nápad. Zišli by sa hlavne v úseku Grúnika, kde nám na chodníku občas /Andrejovi častejšie/ noha zablúdila pomedzi vetvy kosodreviny. Mačky a čakan sú ale samozrejmosťou. Tak ako my nastúpavame výškové metre do kopca, aj slnko postupne naberá na intenzite svietivosti a ohrevu. Teplota vzduchu sa z počiatočných mínus 9 dostáva do plusovej stupnice. Je úplné bezvetrie, v kosodrevine si debatujú vtáci a na farebnom spektre oblohy od bledej, cez azúrovú až po odtieň parížskej modrej nie je ani mráčik – jedným slovom gýč. Užívame si to, každým nastúpaným metrom sa kocháme postupne sa odkrývajúcimi výhľadmi – najskôr na zasnežené končiare a hlboké doliny Liptovských a Západných Tatier a tešíme sa na tie vrcholové. Keďže ale nejdeme klasickou značkovanou trasou traverzom na Rázcestie pod Kriváňom, ale priamo po juhozápadnom hrebeni cez Krivánsky hrb, začína mi do cesty papuľovať moja kondícia. Priečna je jak mulica – veď sa skoro dva týždne vyvaľovala so mnou v nemocnici. A tak troška kráčam, troška fučím a spomeniem si na: „keď nevládzeš, tak zaber!!!“. Posledných 200 výškových metrov veru dá zabrať. Kochám sa kreáciami snehu a ľadu na skalách, nazvala som to „organ v chráme prírody“. Chalani sú na tom lepšie, každý teda napredujeme vlastným tempom.
Po zhruba štyri a pol hodinách sme už všetci traja na vrchole Kriváňa vo výške 2495m.n.m. Okrem nás sú tu ešte dvaja chalani, ktorý prišli od Štrbského plesa. Do žľabu sa púšťa skupinka skialpinistov a cifruje si svoju kľukatú cestičku. Výhľady sú skutočne nádherné – bezoblačná obloha, viditeľnosť asi tak na pol Slovenska. Najbližšie k nám sú zasnežené končiare Vysokých a Západných Tatier, no v diaľke v pohode vidno malofatranský Kľak, celý nízkotatranský hrebeň, Kráľovu Hoľu, Babiu horu…naozaj nádhera. Fotíme, dopĺňame energiu, kocháme sa.. a ani sa nenazdáme ubehne viac ako pol hodina. Okolo 15-tej sa teda rozhodneme pre zostup. V najstrmšom úseku radšej meníme turistické paličky za čakany a dostávame sa tak postupne až do Vyšnej Priehyby. V atmosfére pomaly zapadajúceho slniečka sa dostávame k odbočke, ktorá smeruje k partizánskemu bunkru. Tu sa už krajina postupne odieva do fialkového večerného negližé a my zakončujeme okolo 17-tej turistickú časť dňa tam, kde sme začali.
Autom sa presúvame do Starého Smokovca, kde máme v Horolezeckej chate zabezpečené ubytko. Teplá polievka a pivko padnú viac ako na úžitok. Večer ešte v príjemnej atmosfére krčmičky pri poháriku vínka debatujeme s majiteľkou Monikou. A s pocitom skvele prežitého dňa sa môžeme ísť uložiť k spánku – ráno nás čaká pokračovanie….
FOTOGALÉRIA K PODUJATIU
HORÁM ZDAR!
ešte že som taký podvyživený a moja „nezablúdila“ často pod kosodrevinu. škoda že sa nepripojil nikto na skialpoch 🙁
Gabča tak to ste mali zážitok škoda reči a tie zábery ?Fantázia
už sa teším na pokračovanie
Jéeej, tak takýto výhľad Vám závidím!
Fakt nádhera, stálo to za to, trošku ponamáhať telo.
Filip